Koĺko rokov sa pripravuješ na štart? A koľko ďalších sa chceš ešte pripravovať? 

Ku koncu roka je to vždy tak trochu zvláštne obdobie. Začíname premýšľať o tom, ako chceme, aby nasledujúci rok prebiehal. Vytvárame si v hlave to, čo nazývame predsavzatia. Sľuby, ktoré si dávame o tom, čo budeme robiť v nasledujúcich dvanástich mesiacoch. Návyky, ktorých sa zbavíme, zručnosti, ktoré sa naučíme, štandardy, ktorých sa budeme držať.

Na jednej strane je úžasné a inšpirujúce, že sa celý svet v podstate spojil. Aby to stovky miliónov iných urobili súčasne. Je skvelé, že sme sa opäť takmer všetci na tomto glóbuse ... zase rozhodli sa znova dostať do formy, prestať fajčiť, pokúsiť sa vrátiť viac, zaviazať sa byť lepším priateľom alebo príbuzným, prečítať určitý počet kníh. A tiež prestať ohovárať, kradnúť, závidieť. A logicky sa viac nebudeme medzi sebou tĺcť - mlátiť, urážať, viesť vojny. Prestaneme týrať zvieratá, znížime konzum a znečisťovanie planéty.  Budeme tolerantní k opačným názorom iných ... no proste budúci rok nastane raj na zemi. A mnoho ďalších obdobných výprdov.

Čo je však zvláštne, je to že to takmer všetci opakovane odkladajú. Ku svojmu sebazdokonaľovaniu pristupujeme ako ku školskému projektu, o ktorom dúfame, že sa dokončí sám od seba. Veriaci sa modlia aby sa tak stalo. A neveriaci len jednoducho dúfajú, že sa tak stane. A všetci vieme, že nám v tom pomôžu naši rodičia, alebo učiteľ. No nič také sa neudeje. A naši rodičia a učitelia sú na tom presne tak isto, ako tí ostatní. MIZERNE.

Všetci máme neresti. Máme chyby. Prejavujeme sa tak, ako sa nám to nepáči. A chceme to zmeniť. Čo sa stane? Väčšinou nič. Vôbec nič sa nedeje. Je to príznačné pre každého jednotlivca, národy a celé generácie. A takto to ide stovky rokov.

A to platí dokonca aj pre tých najznámejších a najväčších tohto sveta. Mnohí z nich o tom vo svojich knihách, prednesoch, prednáškach sami o sebe písali a hovorili. Mali nedostatky, slabosti, pokušenia. Snažili sa im odolávať, ale nie vždy a všade sa im to podarilo.

Jedným z nich bol Martin Luther King. Hovoril zo skúsenosti, keď povedal: " Všetci si sľubujeme: jedného dňa vstanem a vyženiem zlo. Viem, že je to nesprávne. Ničí to môj charakter a zahanbuje moju rodinu."

A potom... potom príde konečne ten deň, kedy si na svete dávajú milióny ľudí novoročné predsavzatia. A želajú si dobro, šťastie a spokojnosť. A podávajú si na to ruky, ako keby to stačilo na to, že to tak aj bude. Niektorí vyskakujú do luftu od radosti a kričia " hurráá nech žije nový rok!" ... hoci sami nevedia prečo tak robia. Možno aj len preto, že sú pod vplyvom alkoholu.

Jedným z tých dní je aj ten dnešný: 31.12.2021. Aj dnes si milióny na svete povedia ... od zajtra je koniec a ja budem iný. Chcú, veria a sľubujú si, že sa zbavia celého základného zla.

Ale tak ako vždy aj ten budúci rok 2022 neprinesie pre drvivú väčšinu z nás nič podstatne nové. Väčšina z nás len zostárne a zhrdzavie. Ale sa ani trochu neopotrebuje. Lebo nič nespraví. A potom príde ďalší nový rok. A za ním ďalší.

A naprostá väčšina z tých, čo sa dnes dušujú pri pohári vína a vysušenom, zvädnutom vianočnom stromčeku ... že sa stanú od zajtra inými ... sa nájde tam kde bola pred tým. V tých istý, ba možno aj horších sračkách. A bude robiť tie isté staré kraviny, tie isté zlé veci.

Z mojej minulosti si spomínam na frustráciu, hnev, hanbu, prekvapenie a sklamanie, ktoré ma chytalo pod krk, keď som zistil, že po tom všetkom mojom dušovaní sa ... že sa zbavím mojich starých zvykov a osvojím si nové ... aj tak som zostával stále tam, kde aj pred tým. Zo začiatku som sa pýtal naivne sám seba: "Jožo: prečo sa ti nepodarilo sa zmeniť?" Hľadal som výhovorky a rozumne znejúce odôvodnenia na to, aby som si sám pred sebou zachoval akú takú tvár.

Odpoveď na moje zlyhanie som pravdaže už vtedy poznal a dobre poznám. Je primitívne jednoduchá. Je stará a známa niekoľko tisíc rokov. Lebo som nezdvihol moju pohodlnú riť a nehodil sa do náručia bolesti. Nezačal som robiť. Neurobil som v podstate nič.

Seneca už pred 2000 rokmi pripomenul:  že všetci blázni majú jedno spoločné: vždy sa pripravujú na štart. Vždy sa pripravujú na zmenu. A potom? A potom? A potom? Nikdy nič nerobia. Nepustia sa do práce. Nevrhnú sa do objatia svojej bolesti, nepohodlnosti, nepríjemnosti.

To isté platí pre schudnutie päť, či desať kíl, vypracovanie si postavy na leto do sexi plaviek, prestať fajčiť a slopať alkohol, zbaviť sa závislosti na smartfóne, menej sociálnych médíí a viac čítania múdrych kníh, alebo počúvania prednášok, ktoré ma posúvajú ďalej.

Stojí za to zopakovať Epiktétovu otázku: "Ako dlho budete čakať, kým pre seba budete požadovať to najlepšie?"

Musíš prestať odkladať. Musíš si zaťať sekeru do hlavy a začať. Dnes. Práve tu a teraz. Je tu nový rok. Existuje lepší čas ako teraz?

No logicky existuje. Rozumný človek nepotrebuje čakať na nový rok. Ak sa konečne naserie, tak začne kedykoľvek. Vždy je tu nejaký dobrý čas. Ale koniec roka sa matematicky a dátumovo ľahko zapamätá. A vyžaruje na ľudí magickú silu. A mi tušíme, že je to len ilúzia, sebaklam.

Vykoreniť zlo vo svojom živote si vyžaduje tvrdú drinu, opakovanie, drinu, opakovanie, drinu, opakovanie a zase len drinu. A to spravidla až po hrob.

Lebo aj keď sa mi podarilo si osvojiť mnoho dobrých návykov, tak tie staré z mojej nervovej sústavy nikdy nezmizli a nezmiznú. To je vedecký fakt z oblasti skúmania ľudského mozgu. Tento fenomén je dokonca merateľný a v testovacích podmienkach ho dokážu vedci vyvolať - navodiť.

Ja ho veľmi dobre poznám. Z času na čas, keď dôjde k skratu tak sa niektoré moje staré nervové okruhy oživia ... vynoria sa tie príšery z mojej mŕtvej minulosti. A ja som opäť ten starý znýmy, ten horší, ten drahší a menej výhodný. Ten čo ním viac nechcem byť a s kým viac nechcem nič mať.

Väčšinou sa odchytím včas, skôr než stihnem napáchať príliš veľké zlo. Ale sú situácie, kedy sa mi to nepodarí a na určitý čas mi narastú rohy a zuby. A ja zopakujem to staré osvedčené. A potom sa cítim pod psa.

A sú aj oblasti, kde som tento boj vzdal, lepšie povedané sa rozhodol ho silne podbetónovať aj zmenou môjho prostredia.

Napríklad nemám doma nikdy nijaké sladkosti. Prečo? Lebo sa mi nechce sám so sebou  dohadovať , súperiť ako v aréne. Nechce sa mi čakať na to, ako sa vo mne zobudí ten starý, agresívny vlk, ktorý prepadol vlastnú špajzu a vysekal si sekerou otvor do chladničky. Aby zožral všetky tie dobroty v priebehu pár minút. A potom sa linčoval výčitkami a sklamaním. Toto viac nechcem! Je to príliš drahé a nevýhodné.

Ak doma nič nemám, tak nemá zmysel útočiť na špajzu a presekávať sa do chladničky. Veď tam nič nie je.

Ak ku mne príde niekto na dlhší čas na návštevu a prinesie väčšie množstvo sladkostí, alebo jedla, ktoré je na mojej "čiernej listine," tak tento problematický materiál putuje okamžite do špeciálneho kufra, alebo malého železného trezora. Číselný kód od zámku kufra, alebo trezora nepoznám. Vie ho iba ten, kto sladkosti doniesol. On si ho tam sám naprogramuje.

A niekedy je to moja 7 ročná dcéra Elinka. Tá má z tohto cirkusu obrovskú radosť. Lebo má jedinečnú príležitosť držať v šachu svojho papiho... a to len smiešnou tabličkou čokolády. Cíti sa dôležitá, veď... iba ona pozná 4-číselný kód. A papi ak niečo chce, tak:

• Musí prísť a riadne, ale riadne poprosiť. Alebo zahrať inú búdu, aby to klaplo.
• Väčšinou musí pred tým za to niečo splniť. Elinka si dokáže vymyslieť kraviny, ktoré ten blbec papi pre 5 gramov čokolády veľmi rád spraví.
• A aj keď sú splnené prvé dva body, tak bude papimu síce vyhovené, ale len tak trochu. Dostane iba mini kontrolovaný kúsok mlsnoty. A trezor sa znova zatvorí.

A ja ak sa zase krátko pred pol nocou z neznámych dôvodov prebudím s vlčím ksichtom, prerastenými nabrúsenými zubami a špicatými ušami... tak sa môžem tak nanajvýš olizovať ako vlčiak pred búdou a pozerať na zavretý trezor. A predstavovať si, aké by bolo krásne, ak by som sa do neho mohol vlámať.

Ďalšia technika napr. na sebakontrolu jedlom je táto: mnoho krát sa mi ľudia z okolia chcú zavďačiť. Za to, že som pre nich niečo urobil. A donesú mi sladkosti. Vopred mi to aj avizujú. A ja im poviem: "dobre, ale prines mi len 2-3 malé kúsky." To ale nikdy nefunguje. Vždy je to veľmi veľa veľkých kúskov. Aj tento rok som dostal viaceré preplnené krabičky desiatok zákuskov. Ako to riešim?

2-3 kusy si odložím, čo u mňa v preklade znamená, že ich  ihneď zožeriem. A ten zvyšok okamžite niekomu, kto je na blízku darujem. Tým že žijem na samotke a tu nikto nie je, tak to väčšinou dostanú kapre v rybníku, vtáci na terase, alebo v lete žaby pri móle, či myši pod domom.

Takýchto účinných psycho-trikov, ale aj priamo technických pomôcok som si zozbieral celé desiatky. Obrnil som sa nimi ako nejakým psycho-pancierom. Pre prípad, že sa občas na kratšiu, či dlhšiu dobu prebudím ako nasratý vlk a chcem všetko zlé späť. Tak, ako za starých "zlých" časov.

No či už sa rozhodneš tvoje problémy riešiť psychologicky budovaním nových neuronových dráh, pestovaním výhodnejšieho zvyku, alebo si pomôžeš aj technicky, či využiješ kombináciu oboch možností ... vždy musíš rátať s jednou a tou istou vecou: s odporom, s protestom tvojej hlavy a tela, s bolesťou, s častými a pravidelnými neúspešnými pokusmi. 

A to je OK. To patrí k tomu. To je súčasť väčšieho plánu.