Chcete zomrieť ? Chápem to správne ?

Kedysi dávno umierala v jednej americkej nemocnici stará žena. Odmietala prijímať potravu a vodu. Nespolupracovala s lekármi a zdravotníckym personálom. Vypľúvala lieky a s nikým nekomunikovala. Neustále opakovala: chcem zomrieť, chcem zomrieť, chcem zomrieť. Lekári zavolali psychológa a potom aj farára ... lebo vedeli, že žena na tom nie je zdravotne až tak zle, aby musela umrieť ... aspoň nie v najbližšej dobe. Ale ak nebude jesť a piť tak sa jej telo za krátko zlomí.

No nepomohli ani duchovní.

V tom čase prišla na oddelenie mladá praktikantka. Zdravotná sestrička, ktorá len pred týždňom absolvovala kurz nenásilnej komunikácie pána Marschalla Rosemberga.

Dostala sa na oddelenie, kde ležala žena opakujúca od rána do večera jedinú vetu: chcem zomrieť, chcem zomrieť, chcem zomrieť.

Sadla si na okraj postele rovnako, ako to urobili mnoho krát jej neúspešné kolegyne.

Chvíľu počúvala volania po smrti. Potom sa z hlboka nadýchla a povedala: Pani vy by ste teda chcela zomrieť ... je to tak?

Umierajúcu ženu to šokovalo. Čo je to za stupídna otázka preletelo jej hlavou?

Všetci lekári, sestry, psychológ, ba aj farár sa jej doposiaľ snažili všemožným spôsobom vysvetliť, objasniť, presvedčiť ju, nahovoriť, prehovoriť a zmanipulovať na to ... aby žila. V hlbokej podstate jej protirečili a sa s ňou hádali. A tu sa náhle objaví niekto, kto s jej smrťou chce takmer súhlasiť?

Stará žena si od údivu nebola istá, či počula správne. A tak po malej odmlke pokračovala vo svojom otčenáši ďalej: chcem zomrieť, chcem zomrieť, chcem zomrieť.

Sestričku to neodradilo. Opäť sa z hlboka sa nadýchla a predniesla ďalšiu otázku: 

Pani vy by ste rada zomrela že? Pochopila som to správne?  Žena ostala zarazená.

Na tomto mieste skončím s príbehom, ktorý sa skutočne odohral. Nájdete ho v prednáškach geniálneho Marschalla Rosemberga, ktorý už tiež nie je medzi nami. Je to zakladateľ Nenásilnej komunikácie.  S jeho žirafami a vlkmi,  s ktorými na prednáškach dlhé roky po celom svete pracoval ... mám vytapetovanú celú kačárnu.

Pre mňa je Marschall jeden z najvyšších vzorov môjho života. Veľa rokov som intenzívne študoval,  trénoval a precvičujem všetko, čo zverejnil. Radikálne to zmenilo niektoré moje pohľady na život a hlavne na komunikáciu so mnou samým a s  kýmkoľvek. Marschall mi ukázal, ako je možné vidieť svet inými očami a pomohol mi spraviť zo mňa ... dúfam ... lepšieho človeka.

K príbehu dodám iba toto: stará žena sa pustila so sestričkou do rozhovoru. Tá nerobila ani potom nič iné, než len opakovala, čo počula a preverovala si, či to...  čo počula pochopila správne?  Teda dôsledne praktizovala jednu z techník Nenásilnej komunikácie. Pritom ju sledovala očami, nehýbala sa. O nič sa nepokúšala, žiadne iné akcie.

Ide o hlbokú formu EMPATIE. Príbeh skončil tak, že po tomto rozhovore sa pacientka rozhodla napiť vody a prvý krát po viac dňoch najesť. Začala užívať lieky a za pár týždňov opustila nemocnicu.

Čo rozhodlo o tomto zvrate? Doslova a do písmena nič čo by ťa niečo mimoriadne stálo. Iba jednoduchý,  hlboký záujem o iného.

A ten je zo mňa cítiť tak, že držím hubu a krok a počúvam. Nemusím počúvať obsah a ho analyzovať, lebo to sa niekedy ani nedá. A už vonkoncom nemusím s obsahom, čo druhý súhlasiť. Ale počúvam pocity, počúvam bolesť, počúvam starosti iného a to hlavne medzi riadkami. Snažím sa vycítiť emócie iného, alebo aj moje vlastné a pretlmočiť ich do slov. A tie následne formulovať v otázkach. 

Ak sa pomýlim, žiadny problém - vytvorím novú verziu vety. A hlavne kladiem kontrolné otázky, či som správne pochopil to, čo ten druhý povedal.

Jozef prečo si zaradil tento príbeh sem do článkov do kačárny?  Lebo si chcem ja Jozef sám sebe Jozefovi  pripomínať, že hlavne v kritických, smutných situáciách mám možnosť tento druh empatie a túto techniku použiť aj na seba samého.

Žijem tu v kačárni prevažnú časť roka sám. A v kravíne robím tiež iba sám. To je veľký priestor na to, aby som bol konfrontovaný aj s temnejšími stránkami mňa Joža. A to často.  Mám mnoho spôsobov, ako s nimi vyjsť. Jedným z najefektívnejším je ten, že sa obdarujem empatiou. Jednoducho hrám celý rozhovor v mojej vlastnej hlave, akoby žili tu v kačárni minimálne dvaja Jožovia. Mimochodom ... keď sa dostanem do ráže - do správnej nálady, tak ich je tu aj viac.

Je na to potrebné: ticho, čas a ochota to podstúpiť. Ochota stretnúť svoju vlastnú bolesť a pozerať sa jej priamo do očí. A to bez toho, aby som sa pokúšal ju akýmkoľvek spôsobom zmenšovať. Proste len pozorujem - nič viac. Teda ako vidíš... netreba na to  žiadne peniaze, auto, ani mobilná aplikácia , či facebookové konto. 

Najbližšie ak ťa prepadnú myšlienky smútku, frustrácia, hnev, pocity úzkosti a beznádeje, alebo možno aj strach z budúcnosti, alebo čohokoľvek iného ... sadni si niekde, kde si celkom sám. Na trávu, pod strom, na skalu, alebo aj kdekoľvek v izbe.  A začni napríklad takto:

Jozef teraz sa cítiš smutný ... je to tak? Čakaj ... drž hubu a krok,  nevstupuj do toho tvojimi komentami a múdrymi kecami... nikoho to nezaujíma!  Iba pozoruj.

Čakaj aká odpoveď príde, resp. čo sa v tvojej hlave objaví. To rádio, alebo niekedy aj megafón v tvojej hlave bude na teba ziapať a revať pravdepodobne ďalšie návaly emócii, alebo aj nejaké iné obrazy ... či vety.

Nepotrebuješ ich analyzovať, ani sa s nimi zaoberať ... úplne stačí, ak sa nadýchneš rovnako ako tá sestrička pri posteli v nemocnici ... a položíš ďalšiu otázku.

Napríklad : zdá sa ako by som pozoroval hanbu, že si tu kladiem tieto stupidné otázky? Je to tak?

Takto spravíš niekoľko obrátok pozorovaní a kladení jedného typu otázok. A kontrolných otázok.

Po určitom čase bude tvoja myseľ nútená vydať sa smerom do ktorého ju navigujú tvoje vety.  Tvoja nervová sústava rozpozná, že sa o ňu niekto vážne zaujíma. A toto je blaho najvyššieho stupňa. Toto je jeden z druhov spokojnosti, ktorý máš možnosť generovať kedykoľvek a kdekoľvek.

Potom ... po určitom čase bude myseľ  pozvoľne  ochotná vydať rukám príkaz: uchopte pohár a napojte Joža vodou. A dajte mu do pusy banán, alebo niečo ... aby nám neumrel, lebo sa nám môže ešte hodiť.

A moja nervová sústava bude ochotná aj  prehltnúť ... no v mojom prípade nie tabletky ... ale môj individuálny program života. Spolupracovať ... s kým ? So mnou samím... s Jožom... s tou opicou, ktorú občas nemám pod konrolou. S tým idiotom vo mne, ktorý z času na čas zabudne ako sa má dobre a robí si starosťami nad tým, že mu vletela mucha do kačárny a okakala rám okna.

Vieš čo je na tejto veci tak geniálne? Že na to nepotrebuješ absolútne nikoho.  A že to môžeš praktizovať kdekoľvek a kedykoľvek. Niečo v zmysle: srať na vás - spokojný viem byť aj sám ... to povedal určite niekto veľmi známy. Asi Einstein, Ježiško, alebo Budha. To som už zabudol kto z nich a to nie je až tak podstatné.  A ja to tu len citujem.

Každá z týchto otázok ti dá pocit, že si prijímaný taký aký si. Aj s tvojimi nohami v tvare písmena O či X , malými kozami či zdeformovaným prerasteným zadkom, krivým penisom,  alebo tučným bruchom...  a aj odstávajúcimi škaredými zubami, či ušami.

A aj s  tvojim oprávneným strachom ... hnevom, alebo smútkom ... áno oprávneným! Veď tu musí byť nejaký dôvod, síce možno iracionálny ... ale aj to je nejaký na to, že sa tu tieto emócie objavili.

Toto Jozef trénuješ tak často, ako chceš, ako je to potrebné, ako si na to spomenieš. A ako dlho?

Sprostá otázka - sprostá odpoveď. No proste tak dlho, ako treba. Zo začiatku možno pol hodinu. Neskôr sa to bude vďaka zvyku ktorý sa tu po pár mesiacoch ustáli skracovať len na pár minút.

A dnes po toľkých rokoch,  ako sám vieš to u teba trvá v lahších prípadoch mnoho krát len jednu dve otázky. Nič viac ... teda ruky-cuky...  niekedy dokonca len pár sekúnd.  Táto forma darčeka pre teba sa stala automatizmom minimálne 1x za deň keď si líhaš do postele a ideš spať. 

A to bez ohľadu na to, či sa cítiš bombasticky, alebo mizerne. Je to jeden z najväčších darov, aký môžeš dostať ... a ak tu nie je momentálne nikto na blízku, kto ťa ním môže obdarovať ... tak si ho proste daruj sám.

Úprimný záujem o iného je v dnešnej dobe mizerne zriedkavý. Ale netráp sa nad tým. A nie že ťa napadne sa sťažovať, a tu kvákať o ničom.

Všetky články na GLOGu  sú o akcii a nie o kotkodákaní. A  tak sa neser a si ten úprimný záujem o seba - túto formu spokojnosti a pokoja ... zaobstaraj sám. Sprav sa sám, urob si to sám.

Proste sa z času na čas pozri do seba a polož si pár jednoduchých otázok. A možno objavíš niekoho o kom si vôbec nevedel, že je tu s tebou tiež. Seba samého. Ale v tej forme, akej si ho zatiaľ nepoznal.

Touto technikou resetuješ myseľ a to tým najľudskejším spôsobom, aký existuje. Tvoja nervová sústava sa dostáva opäť do reality. Nie je viac, alebo až tak strašne zadymená strachom a negatívnimy pocitmi. A to ťa vyvedie späť hore a dá ti priestor, aby si začal tvoje problémy riešiť v racionálnej rovine.

Po pár otočkách to bude tvoj mozog vnímať, ako keby ti tieto otázky kládol niekto iný. Myseľ  nedokáže príliš rozlišovať, či sa jedná o teba, alebo inú osobu ... ak je takto intenzívne programovaná. A ak aj intelektúálne chápe prečo sa tu tie otázky kladú.

A čo moja manželka, manžel, deti, svokra, ten idiot v samoobsluhe, môj priblblý šéf, či tá krava tá predavačka na kase v potravinách? Dobre že si si na nich spomenul. Máš obrovské šťastie, že sú tu a že o nich vieš. A super, že máš občas pocit, že ti lezú na nervy. V skutočnosti ti oni na nervy nelezú, oni sa správajú tak ako chcú. A ty len sám sebe nahováraš, že sú nepríjemní.

Teš sa z nich Jozef. Lebo oni ti smú poslúžiť ako tvoje najlepšie modely na trénovanie tvojej empatie. Tej o ktorej som tu písal. Našťastie, že tu sú a že sú takí ... ako si napísal ... aj idioti. Predstav si, že by tu neboli? No kde by si potom túto vzácnu vlastnosť precvičoval? Kde a ako by si chcell zo seba robiť lepšiu verziu seba samého ?

Ráno prídeš do práce a tvoj šéf sa prejavuje ako už tak často arogantne, nezaujate. Niečo ti povie. Tento krát bude tvoja reakcia iná. Pozrieš sa na neho tak ľudsky a pokorne ako to dokážeš ... a kladieš túto otázku: šéfe chcel ste my povedať to a to a toto ? Pochopil som vás správne ?

Tvoj šéf ak to použiješ ľudsky a správne... nutne zmäkne. Musí! Nič iné mu neostane. Väčšina z nás pri tomto spôsobe zaobchádzania zmäkne. Lebo zacíti človečinu.

Predpokladom je to, že túto metódu nebudeš zneužívať ako vypočítavú manipuláciu.

Ale ju použiješ preto, lebo si sa rozhodol ju inštalovať do svojho správania sa ako pevnú súčasť tvojich mentálnych programov. Lebo sa chceš stať lepším človekom. Lebo je to pre teba ihneď teraz  a aj dlhodobo výhodnejšie a lacnejšie. Lebo si chceš zlepšovať vzťahy a chceš toto umenie odovzdávať aj tvojim malých deťom.

Túto techniku si môžeš zaradiť pokojne do tvojich TOP 2-5% hodnôt, napríklad pod kategóriu vzťahy a ĽUDSKOSŤ.