Osedlaj koňa, vytas šabľu, zaraz si helmu do čela a zaútoč sám na seba

Každý deň stojím viac krát na mojich križovatkách. Pred rozhodnutiami o tom, čo a ako robiť. Ktorým smerom sa vydať. Občas sa nachádzam na obrovskom kruhovom objazde s množstvom odbočiek a točím sa na ňom ako na kolotoči. Takmer vždy mám na výber medzi ľahšou - pohodlnejšou, alebo ťažšou - menej pohodlnou, či dokonca nepríjemnou až bolestivou cestou.

Mám zdvihnúť telefón teraz, alebo ho nechať zvoniť a vybaviť náročný rozhovor neskôr. Odpíšem na e-mail dnes, alebo zajtra. Vstanem z postele a idem niečo robiť, či ostanem ležať ďalšiu pol hodinu. Upracem, či neupracem dom?

Ale aj  aké jedlo si dám na tanier? Chutné, lahodné, mastné, bravčové rezne, alebo nudnú, fádnu brokolicu a zeleninu? Budem sa dnes potiť s činkami, alebo sa na to vyprdnem? Prečítam a urobím si pár ďalších poznámok z odbornej knihy, či radšej zapnem počítač a stratím sa ako bludný holanďan na internete? Pozdravím dnes konečne po dlhých mesiacoch tú sviňu - moju susedku?  A aj keď nútene ale predsa sa na ňu trochu pousmejem... a to napriek tomu, že by som ju najradšej hodila do kotla s horúcou vodou. Alebo ju budem naďalej ohovárať a ďalších 20 rokov ignorovať?  Dopíšem tento článok teraz ihneď, či ho odsuniem na neskôr?

Za celé tie roky som vyskúšal množstvo psycho-techník, tréningov vôle, meditácii, hypnózy a aj veľa mentálneho nikde nevedúceho odpadu. Viacnásobne som chodil bosými nohami po ohni  po 700 stupňov žeravých uhlíkoch, meditoval, praktizoval dychové a iné cvičenia. Ponáral sa do mrazivej vody pod ľad, alebo chodil bosí po lese a spieval haleluja.  Prečítal som stovky kníh, vypočul tisícky hodín nahrávok vo viacerých jazykoch na tému motivácia, prekonávanie seba samého, prokrastinácia.  Proste celý ten cirkus a sračky okolo sebazdokonaľovania.

Z tohoto obrovského psycho-smetiska používam väčšinou 3 najefektívnejšie zbrane, ktorými útočím sám na vlastnú hlavu a moje ciele. Táto trojka  mi na niektorých mojich križovatkách rýchlo a zreteľne osvieti nielen oči, ale aj rozum. A naviguje ma dúfam, že správnou cestou. Aj keď čo je správne o tom by sa dalo kvákať niekoľko hodín.

3 zbrane, obrazne 3 svetlá na semafore križovatky: 1. červená - stop - pozor, 2. oranžová - priprav sa, 3. zelená - štart ... prestaň kotkodákať a vyraz do útoku.

Pripomínam si, že ak mám pred sebou dve, alebo viacero rozhodnutí a to v akejkoľvek oblasti ... tak to správnejšie, lacnejšie a výhodnejšie, predovšetkým z dlhodobého hľadiska...  je takmer vždy to nepríjemnejšie, nepohodlnejšie a bolestivejšie.

V drvivej väčšine prípadov sú akcie spojené s väčším stupňom námahy, odriekania, prekonávania sa, smútku, bolesti, potu ... tie, ktoré vedú k výrazne lepším a stabilnejším výsledkom.

Vo veku cca 20 rokov majú za sebou profesionálny športovci, hudobníci na husliach, či klavíristi, najlepší žongléri sveta a iní im podobní priemerne 20 tisíc hodín driny venovanej ich umeniu. Z toho veľká časť bola ukrutne bolestivá. Do toho sa bolo treba nútiť, dokopať, dotlačiť, namotivovať. A to aj skončilo zväčša neúspechom. Toto netrafenie sa do terča bolo potrebné.  Bez tisícov pádov by tí najlepší z najlepších neboli tam, kde dnes sú.

Ak sa mi podarilo si uvedomiť tento červený - krvavý fakt, tak môžem prepnúť semafor v mojej hlave na oranžovú farbu.

2. Zbraň: Oranžová farba - priprav sa na útok.

Po tom ako som si položil otázku čo sa tu a teraz práve deje... a dostal z mojej hlavy aj odpovede... teda napríklad, čo sa chystám - chcem - mám robiť, aké sú tu verzie, možnosti, návrhy a či sa mi do toho chce, nechce, k čomu sa prikláňam, čo sa javí atraktívnejšie...

... po tejto rýchlej inventúre zisťujem cenu. Pozor tu ide do tuhého. Ide o prachy. A to by mohlo zaujímať aj teba? Ide o cenu akú budem musieť zaplatiť za to, čo tu a teraz práve urobím, alebo neurobím. Hodnotu vyjadrenú v peniazoch, alebo inej komodite.

Napr. zlepšenie mojich vzťahov, alebo zničenie mojich vzťahoch. Výhodnejšie, alebo horšie zdravie.  Vyšší, alebo nižší stupeň spokojnosti mňa samého so mnou samím.

Kladiem si túto otázku: čo ma to čo sa tu a teraz chystám urobiť ... alebo neurobiť stojí?  Aká bude cena za túto akciu, alebo NE-akciu o pár minút - týždňov - ideálne rokov?

Ak zjem každý deň 3x  šťavnaté, chutné mäso a nerozumné množstvo sladkého a mastného jedla, alebo druhá verzia ... ak spráskam každý deň 3x neatraktívnu, fádnu, nudnú brokolicu, či inú zeleninu? Aká bude cena, alebo hodnota na finálnej faktúre?

Verzia: Mäso a nezdravé jedlo... z dlhodobého hľadiska je to drahé jak sviňa. Hazardujem a zbytočne zvyšujem riziko všetkých chronických chorôb a množstva zdravotných problémov aké existujú. Od rakoviny cez infarkt, mŕtvicu, cukrovku typ II. S tým sú spojené aj finančné straty, straty vo vzťahoch a kvalite života po každej stránke.

A na faktúre bude aj nadváha, môj menej atraktívny vzhľad, staršie pôsobiaca pleť,  menšia schopnosť sa neskôr ohýbať, pohybovať. Nižšia šanca si vrznúť, lebo "on" síce bude chcieť, alebo nebude môcť - stáť ... kvôli slabšiemu prekrveniu. Alebo to budú rýchlejšie zničené kĺby a pod. A keď to naozaj preženiem, tak si o pár rokov nebudem v stave vidieť z hora ... "jeho" môjho pipina a zaviazať si v stoji šnúrky na topánkach. To nepôsobí zrovna atraktívne.

Ale zo štatistického hľadiska, z hľadiska pravdepodobnosti je práve toto tá reálna a skutočná cena. Toto je účtenka a hodnota faktúry za moje mikro-rozhodnutia, mikro-posuny, mikro-procesy počas každého dňa. Túto faktúru budem musieť zaplatiť o pár týždňov, mesiacov, či rokov. 

Verzia: Nudná - fádna brokolica: tu je možné dosadiť si presný opak toho, čo som si napísal vyššie.

Takto dokážem rýchlo zistiť, odhadovať cenu mojich možností, ktoré sa mi ponúkajú, alebo ma dokonca bombardujú. A to nie len v oblasti výživy. Ale aj vo vzťahoch s partnerom, v poriadku v domácnosti, vo financiách, v práci, vo výchove detí, pri výcviku psa, či komunikácii so svokrou, alebo s tou blbou susedkou.

A jasné, že sa tu nejedná o nijaké istoty, že sa tak, alebo onak musí aj určite stať.  Ale zo štatistického hľadiska, z hľadiska rozumného reálneho predpokladu je možné posvietiť si baterkou do svojej budúcnosti. A tú budúcnosť je možné vidieť v rôznych verziách. Napríklad v pestrých radostných, výhodných, lacných...  alebo šedých smutných, draných, bolestivých farbách.

Podľa toho, čo tam uvidím mám možnosť sa dnes veľa rokov pred tým, ako to tu "možno" bude,  práve dnes rozhodnúť ... pre dúfam, že výhodnejšiu, rozumnejšiu a lacnejšiu cestu.

Bolesť - áno - ihneď - okamžite tu a teraz. Toto je moje heslo, môj PIN, môj PUK1,  PUK2 na obnovenie, alebo resetovanie prístupu ku mojej hlave. Toto je prístupový kód ku dverám za ktorými sa skrýva určite viac námahy, odriekania a bolesti... ale ... veľmi pravdepodobne aj viac odmeny a spokojnosti.  A to je aj postoj dospelého a vyspelého človeka, ktorý rozpoznal, že život bez súpera stojí za veľké hovno.

Prejsť životom bez súpera, bez prekážok, bez bolesti, bez priebežnej pravidelnej čistky - sebalikvidácie a sebalinčovania vlastného ega, pohodlnosti, vlastnej naivity a hlúposti ... takýto život je na poľutovanie.

Život bez sebakritiky, neustálej sereflexie, spochybňovania seba samého a svojich vlastných myšlienok, názorov, dogiem, presvedčení ... život bez obmedzovania sa všade, kde je to možné ... vedie k tým nafúknutým, vznášajúcim sa balónikom - egám, ktoré je možné pozorovať takmer na každom rohu. A dnes je ich vďaka internetu vidieť ako narcistickú pleseň po celom svete. 

Žiť v perinke v priemere 81-83 rokov a väčšinu času len žrať, srať, prdieť, konzumovať, vegetovať, vystavovať sa na obdiv  a pozerať ako hluchonemý do telky... takúto ponuku, tento program  si ty -  milá nevyspelá, detská a adolescentná spoločnosť dnešnej doby... zasuň hlboko do prdelky. Ja o ňu nestojím. 

Už pred cca 2000 rokmi to povedal Seneca: "ľutujem ľudí, ktorí nikdy nezažili výzvy. "Prešiel si životom bez súpera," povedal, "nikto nemôže vedieť, čoho si schopný, dokonca ani ty sám."

Aké nešťastie, aká smola, aká prepásnutá šanca, aká sračka. Aká nuda. Aký potupný program v hlavách tvojich maloletých detí, ktorý si im tam tvojim vlastným príkladom nainštaloval. A ktoré - keď vyrastú, (nie dospejú) ... tak ťa týmto istým detským programom pretromfnú o ďalších 100 bodov. Presne tak, ako to robí väčšina členov všetkých generácií po celé tisíce rokov.

Preslávený americký komik George Carlin to opisoval na svojich vystúpeniach takto: "Akú sračku máš v hlave - taká sračka sa z nej vyleje von. Sračka dnu - sračka von.  Nič iné odtiaľ ani vyjsť nemôže. A takouto sračkou nainfikuješ svoje deti, okolie a ďalšie generácie. A potom si kladieš otázku: kde tento svet speje?"

Všetko sa začína výberom. Čo si vyberieš - to dostaneš.

...................................................................

Teraz je 21.00 hod. Vonku je mínus 10 pod nulou, tma jak v prdeli,  pol metra snehu a silný vietor. Budem spať asi 3-4 hodiny. Okolo 01.30 hod sa opäť ocitnem na jednej z mojich posratých križovatiek. A to doslova a do písmena.

Po tom ako zazvoní budík mi ostane 1,5 hod čas na to, aby som osedlal koňa a sa znova rozhodol. Najneskôr na 03.00 hod by som mal nacválať na mojom tátošovi s helmou zarazenou do čela... energiou nabitý a bombovo namotivovaný... do blízkeho kravína, kde na skrátený úväzok pracujem.

Už pár minút po 03.00 hod v chladných, tmavých, po-socialistických maštaliach začnú na mňa prdieť a srať kravy, čo tam čakajú na ranné dojenie. Alebo vyhŕňanie hnoja, či pôrody teliat.

Mne sa ako väčšinou nebude chcieť vstať. Moja energia a motivácia bude v prdeli.  Budem cítiť tlak v hlave, únavu a nechuť z nevyspatia. To viem už teraz. Po tak krátkom spánku a na tak nepríjemnú cestu, ktorou by som sa mal pustiť, to ani inak byť nemôže. 

Možno budem aj nasratý... na počasie, na svet, na tie nevinné kravy. A hlavne na seba ... to zatiaľ neviem. To sa uvidí.

Ale pozor! Teraz sa rozsvietil semafor v krabici:  mňa do tej roboty v maštali , ktorú okrem pár bláznov nechce iný robiť ... nikto nenúti! Ja tam nemusím ísť! Každé ráno o 02.00 hod stojím na jednej z mojich zasratých križovatiek a mám možnosť si zvoliť aj iné výhodnejšie, príjemnejšie, pohodlnejšie cesty. Mám možnosť si vybrať cestu bez súpera, bez odporu. Môžem, ak to chcem sa tomu kravínu vyhnúť. 

Čo spravím?

Vyberiem si náročnejšiu verziu. Budem hľadať možnosť s výzvou. Nakloním sa do nepohody. Pridám sa na stranu bolesti.

Prečo si zvolím tento postoj?

Lebo železo brúsi železo. Lebo život bez súpera stojí za hovno. Lebo chcem byť v mojich vlastných očiach tak často, ako sa dá maximálne dospelý a vyspelý.  Lebo mám možnosť si vybrať či zhrdzaviem, alebo sa opotrebujem. A ja som si zvolil opotrebovanie.

Lebo nechcem umrieť len ako zvegetovaný a zhrdzavený priemer. Ak by to tak malo byť, tak sa 1 minútu pred vstupom do mojej rakvi od hamby prepadnem pod zem.

Chcem signalizovať môjmu okoliu, ľuďom s ktorými prichádzam do styku ... že sa ma nemusia báť. Že sa na mňa môžu spoľahnúť.  Že už dávno nenosím ocikanú a okakanú pampersku pod riťou. Že natrafili na dospelého človeka. Alebo na človeka, ktorý sa každý jediný deň o túto dospelosť pokúša.

Lebo chcem dávať príklad mojej malej dcére Elinke ... ako to vypadá neskôr, keď bude veľká o 15-20 rokov ... ak sa niekto rozhodne sa pozerať vlastnému strachu a bolesti priamo do očí. A napriek tomu sa smiať ako blázon a ukázovať fakáča. Ano. Fuck You! Seriem na strach a bolesť. A vkročím do nej ako pod studený ľad. A je mi jedno, že je to nepríjemné. Naopak očakávam veľmi nepríjemný stav.

Dospelý a vyspelý človek si nemôže dovoliť sa riadiť a nechať ovládať otázkou: čo je príjemné a čo mi chutí? Touto otázkou sa riadia malé troj ročné deti. A tiež mladé psy a kočky. A títo majú, ako hovorí Mark Manson jednu ďalšiu vec spoločnú: "serú na koberec kedy sa im zachce!" A to nie je zrovna znak dospelosti.

Dospelý človek sa riadi výrazne bolestivejšou otázkou: Čo je výhodnejšie a lacnejšie? Hlavne z dlhodobého hľadiska o 10-20-30 rokov.  Až potom na druhom, či treťom mieste smie prísť aj kritérium toho čo je príjemné a čo mi chutí.

Iba takáto cesta spevňuje nie len psychologické laná v mojej hlave a fyzickú odolnosť tela. Ale výberom tejto možnosti rozvíjam celú štruktúru, železo-betónovú základňu ďalších na to nadväzujúcich nití, špagátov, reťazí a lán.

A tieto pevné piliere, reťaze, stojany, držiaky súrne potrebujem. Sú súčasťou môjho väčšieho plánu. Sú to kotvy a háky, ktoré držia moju neviditeľnú pavučinu života, po ktorej sa ako bláznivý, dvoj-nohý pavúk rútim niekde ... do prdele. Alebo tam tým smerom na dol... do hrobu.

A čo si vyberieš ty?