Zabi vlastnú hlavu a iných tvojim mlčaním 

Každú minútu môjho dňa sa v mojej hlave vynárajú myšlienky. O tom, čo sa deje. O iných ľuďoch. O sebe. O tom, čo vidím, cítim. O tom, čo by som chcel povedať, urobiť. A niekde tam hlboko na dne mojej lebky hrá v jednom kuse to zasraté rádio. Z lavého ucha počúvam ... nerob to a  toto sprav, ten chlap je idiot a ten druhý ešte väčší.

A z pravého ucha presný opak: ježišmaria, ty si truľo, na toto si naletel, takto to nejde ďalej, nezarobíš, neprežiješ, ja sa na to seriem, ja sa rozvediem, alebo ho pošlem do prdele ... atď...atď ...  Je to ako hudba v cirkuse, alebo na kolotoči. Reve a hučí zo všetkých strán iný hudobný žáner  ... z ľava disco, z prava dychovka a zo zadu rocková kapela.

Občas mi z toho ide prasknúť hlava. A do toho všetkého ešte aj korona výrus a tie ich poondiate rúška a potom aj moje decká, šéf, manžel, parterka, či svokra.

A tiež hladné svine v chlieve, králiky a sliepky na dvore,  ktorým som ráno zabudol dať vodu a žrádlo ... tá hydina tam huláka na dvore tak silno, že teraz neviem: hrá silnejšie to moje bláznivé rádio, alebo sú to tie prasce a sliepky? 

Čo mám s týmito všetkými myšlienkami robiť ? Podľa základnej premisy stoicizmu jediná vec, ktorú by som NEMAL spontánne robiť, je konať podľa týchto impulzov ...  myšlienok ... okamžite.

Epiktétos hovorí o zastavení a testovaní každého dojmu. Alebo, ako nedávno povedal Dr. Stixraud v podcaste Daily Stoic: pri každej myšlienke musím mať disciplínu pýtať sa sám seba: "Je to pravda?"

Túto disciplínu dokážem spevňovať každodenným trénovaním mojich zvykov... Presne tak isto, ako cvičím pravidelne moje telo činkami, alebo plávam v rybníku.

Túto otázku si kladiem tak často, ako je to možné. Zo začiatku si to môžem napísať na moju ruku, či papierik, ktorý nosím so sebou. Neskôr to nebude potrebné. Rovnako ako keď si sa učil šoférovať, umyť si zuby, či vytrieť prdel. Na začiatku to bol BIG problém.

Neskôr sa to menilo na menší problém. A potom na MINI problém. Až to jedného dňa zmizlo z obrazovky.  A teraz ani nevieš, že si ten zadok utieraš. Frčí to na automat... a aj tvoje prsty ostávajú väčšinou čisté.

Celý život je názor, povedal Marcus Aurelius. Veci sa dejú a my robíme rýchle, dosť často nepremyslené úsudky. Táto subjektivita môže byť veľmi zavádzajúca a môže deformovať samotnú realitu. A tým hnať môj život niekde, kde to pre mňa nie je výhodné. A kde to je, alebo bude zbytočne drahé.

Preto sa oplatí spomaliť a podrobiť každý dojem skúške - testu. A celé to nechať prejsť mojim sitom - filtrom - mlynčekom. Mojimi najdôležitejšími 2-5% TOP hodnotami.

Tie si pravdaže musím definovať a poznať ich naspamäť ako otčenáš. Ja to volám aj tapeta môjho života. Alebo hudobný podmaz môjho života. Mnoho autorov to nazýva aj takto: vízie, ciele, hodnoty, priority, preferencie, alebo pravidlá.

Chcem mať istotu, že všetko, čo si následne o veciach myslím a cítim a hlavne to, čo sa práve chystám povedať a urobiť... je v súlade s mojou tapetou.

A väčšina z toho nie je a nebude ! Nikdy!

Z toho vyplýva aj fakt, že sa v tomto umení klásť si otázku : JE TO PRAVDA ? ... môžem trénovať do konca života. Alebo ak chceš tak aspoň 500 rokov.

Marshall Rosemberg, ktorý bol vyjednávačom v tých najkrvavejších konfliktov vo vojnách a násilníckych konfliktoch napr. v Ruande, v Kongu v Amerike na množstve miestach, v Srbsku vo vojnovom konflikte a inde ...  odporúčal dvom stranám na zmiernenenie situácie aj takúto vetu:

Prosím ťa počkaj chvíľu. Chcem si premyslieť, ako ti na tvoju otázku, alebo reakciu odpoviem. Lebo si chcem byť 100% istý, že ti poviem, to čo naozaj práve tu a teraz  povedať chcem. 

A ak zistím, že sa to, čo mám práve na jazyku, alebo v rukách ...  s mojou tapetou neprekrýva ... tak čakám a neotváram okná ani dvere. A hlavne neotváram pusu. Lebo sa mi do môjho domu - do mojej hlavy či duše... POZOR aj do môjho rádia ... môže vplaziť obrovský jedovatý had. A to zrovna vtedy keď to netuším ... v noci počas spánku.

Následne mi tento netvor otrávi moje vzťahy s partnerom, alebo partnerkou, moju náladu, moje obchodné či iné plány ... môj život. A bude na mňa syčať z môjho rádia každý jeden deň. Toto nie je príliš výhodné. To nechcem.

V skutočnosti - väčšinou... nie som naštvaný. Možno  som len hladný, smädný, nevyspatý, možno som zatiaľ nezhltol tabletku na cukrovku, či vysoký tlak...

... alebo si vytváram ilúziu - fatamorgánu  toho, že mi bolo ublížené.

Poviem ti Jozef - tebe Jozefovi toto:  Väčšinou ti ukrivedné nebolo. Väčšinou to len tak vyzerá. Väčšinou sa vzrušuješ zbytočne. Väčšinou sa tu v podstate nič mimoriadne nedeje. To si len niekto, niekde v tvojom rádiu - v tvojej hlave... prdol...  A tebe to nahnalo strach. A teraz cítiš imaginárny zápach dymu ... ako keby horela kačárna. 

V skutočnosti sa niet čoho báť. To čo cítim, alebo si myslím je vo väčšine prípadov len moja úzkosť a nie realita. Vo väčšine prípadov tu nehrozí nijaké reálne nebezpečie. Je tu len trochu smradu a hluku z rádia.

Táto situácia nie je "zlá", pretože rovnako ľahko môžeme vidieť aj to...  čo je na nej "dobré". Táto situácia je taká aká je - bodka.

A ja si môžem zvoliť z viacerých verzií,  reakcií, alebo nereakcií na ňu. Tie rozhodnú o ďalšom smere môjho života.

Možno, ako to tak často býva, nemusím myslieť vôbec nič. Nemusím nič povedať. Resetnem moju hlavu mlčaním. Umŕtvim vlastnú hlavu tichom. Omámim seba samého, moju bolesť, moje nadšenie, moje nutkanie reagovať. Umŕtvim moje okolie a iných ľudí ... mlčaním.

Uvedom si Jozef, že nie je nevyhnutné,  nie je potrebné mať vždy a všade ku všetkému nejaký názor. Nemusím vždy a na všetko nejako reagovať. Mám možnosť aj: držať hubu a krok. A usmievať sa. 

Na čo by som mal reagovať na každý prd z môjho okolia? Aby som vypadal pred sebou samým, alebo pred ostatnými dôležitý, vzdelaný, informovaný? Je mi ukradnuté ako pred ostatnými vypadám... aj tak to nemám pod kontrolou. Nechcem, ba odmietam niekoho nútiť, nahovárať, presviedčať, alebo ináč manipulovať na to, čo si má on o mne myslieť.

A je mi ukradnuté aj ako vypadám ja Jožo pred sebou Jožom. Stačí že testujem, či to čo práve tu a teraz myslím, hovorím a konám je v súlade s mojou tapetou života.

Ide o mojich TOP 2-5% hodnôt. A ak sú tieto hodnoty hlboko ľudské a tie najkvalitnejšie z najkvalitnejších aké som v danom stave sledovať ... tak nepotrebujem riešiť nič viac.

Jednoducho držím hubu a krok. Usmievam sa ak mi je do úsmevu, plačem ak mi je do plaču, alebo trpím ak prechádzam utrpením. A čakám. Na čo? Takmer som tu napísal že na hovno. Ale to sa nehodí, lebo to nie je slušné.  Tak že:  na hovno škrtneme to,  tu radšej nenapíšem a napíšem tu radšej že:  napríklad na niečo, čo príde potom.

Mám možnosť úplne vypnúť myšlienky o tom či onom. A ak to nejde a oni sa nevzdávajú a sa neustále domáhajú, aby som ich vyjadril na vonok ... tak je verzia ich ignorovať.  Stačí ich pozorovať. Nič viac. Po čase zmiznú. A potom prídu ďalšie, možno výhodnejšie. A ak nie, tak celý kolotoč opakujem.

Alebo aj takto: to rádio v tvojej hlave má vypinač,  alebo taký staromódny - otočný knoflík. Máš možnosť preladiť stanicu. Máš možnosť ho aj celkom vypnúť. A dokonca ak chceš tak sa dá celý ten sráč vytrhnúť zo zásuvky a hodiť na určitý čas do rybníka pred kačárnou.  Ako?  ... to si opíšeš v ďalších článkoch tohto blogu.

A Jozef ... povedz mi prosím ťa... mám na mysli iba mne Jozefovi, (lebo nerád by som tu kazil niekomu inému jeho absolútnu TOP-náladu)... ako dlho budem musieť toto všetko, celý ten cirkus podstupovať ? 

Sprostá otázka - sprostá odpoveď: na naveky ... až po hrob... ty somár!  A nerob si starosti. To nebude trvať zas až tak príliš dlho. To máš za chvíľu za sebou.  To určite zvládneš... ak si dáš veľkú námahu a rozpoznáš, že je to pre teba výhodnejšie a lacnejšie.