Ahoj 

Ďakujem ti za záujem o ubytovanie. 

V drevenici žijem celoročne, trvale sám. 4-5 krát za rok ma navštívy niekto z rodiny, z bývalého Česko-Slovenska. Ak to pripadne na dátum, kedy tu budete ubytovaní, tak vám to vopred oznámim. Počas jedného termínu prenajímam priestory len 1 parte a to aj vtedy, keď skupinu tvorí iba jedna osoba. Ako hostia tu budete vždy len sami, no celkovo aj so mnou. Keď sú tu hostia, tak sa presúvam do neobsadenej, separovanej  časti domu. Budete, alebo budeš tu mať kľud a súkromie len pre seba. 

Na tejto web stránke dávam do kontrastu miestami ironicky kľud, ticho, relax, oddych oproti tomu  opačnému, čo zažívame dnes takmer na každom rohu. Na túto istú vec mám však aj jeden iný pohľad, tak ako mám viacero rozličných pohľadov na jednu a tú istú tému. Ide o toto:  My ľudia nie sme problém. Naprostá väčšina z nás je svojim spôsobom super! Každý z nás sme aspoň niekedy, aspoň pre niekoho... pekní, sympatickí, dobrí, milí, slušní, nápomocní, dobromyseľní. A najlepšia správa je tá, že sme v tom z generácie na generáciu stále lepší a lepší. Nepokoj, stres a nepohodlie sa zvyšuje, ak nás je na jednom, obmedzenom, hlučnom, nie moc prívetivom mieste príliš veľa, počas príliš dlhej doby. Vtedy sa stáva oddych, relax, pohoda, súkromie, kľud a tým celý život -  menej konfortným a vynára sa to opačné. 

Snažím sa držať poriadok vždy a všade... na kuchynskom stole, v dome, okolo drevenice, v práci, v mojich vzťahoch s inými,  v plánoch, v hlave. Keď si niekde, niečo dohodnem, spravím všetko pre to, aby to klaplo.  V Kačárni je bez ohľadu na to, či tu niekto je, alebo nie je,  vyluxované, voňavo, nadštandardne príjemne a celkom ináč. Môj životný štýl vidím ako formu umenia. Obdobne ako maliar neustále niečo na obraze mení, dopĺňa, maže, vylepšuje, alebo skladateľ hudby pretriasa každú notu hore - dole a hľadá ten najúžasnejší zážitok. Takto vnímam môj každý deň - maľujem ho a komponujem do maximálnej spokojnosti, ktorú už za krátko vymazávam a začínam na novo. A to bez ohľadu na to, kde som a čo práve robím. Je to vidieť ihneď aj na Kačárni a a okolí to na každom rohu.  Ak hľadáš niečo atypické, psychoterapeutické, vyzenované, čo sa len tak hocikde nevidí a nezažije, niečo mimo  hlavy, tak to tu pravdepodobne nájdeš.  

Po príjazde sem prejdeme spolu v priebehu cca 10 minút technické a administratívne veci, prebratie priestoru a pod. Potom sa stratím ako duch a nad hranicu zamávania, úsmevu, pozdravu,  neruším, nekecám, nepozerám tam kde netreba. Chcem, aby ste tu mali maximálne súkromie.  Keď sú tu hostia nerobím nijaké hlučné práce, jedine že si to s vami vopred odsúhlasím.  S výnimkou že si to vy sami budete želať,  alebo ak bude treba riešiť neodkladné technické veci, ostanem neviditeľný. Nájdeš tu pokoj aký hľadáš a súčasne moju ochotu ihneď napomôcť v čomkoľvek, čo bude potrebné, vhodné, želateľné. Tí čo ste tu už boli viete, že ak treba veci riešiť, vletím do nich živšie, než sa štandardne očakáva. 

Ak sa jedná o citlivejšie, diskrétnejšie situácie, alebo máte akýkoľvek dôvod na to, aby ste boli  aspoň na krátky čas neviditeľní aj vy a zmizli zo sveta ako duch na pár hodín, či jednu veľmi príjemnú noc ... zariadim to tak, aby sme sa nemuseli osobne stretnúť, alebo som ja nemusel vidieť tých, čo chcú byť neviditeľní. 

Celý pozemok je ohradený - uzavretý. Keď sú tu ubytovaní hostia je horná prístupová brána pri hlavnej ceste trvale, vždy zamknutá.  Počas ubytovania sem,  s výnimkou, že si to s vami vopred odsúhlasím nevstupuje nikto cudzí, ani doručovatelia zásielok, žiadni moji známi, nijaké návštevy. 

Ak nebudem v robote, tak vám v prípade, že si objednáte vonkajšiu vaňu, saunu, alebo masáž, pripravím všetko na čas, tak ako to budete chcieť, nech máte čo najmenej starostí a najviac času pre seba. Ste moji hostia. Ste tu za účelom odpočinku, kľudu, alebo vášho iného dôvodu ... za ktorý si platíte. Ja som ten, kto chce veci zariadiť tak, aby klapli podľa toho, ako to bolo dohodnuté a si to želáte. Urobím pre to maximum.  Ak budem mimo Kačárny, alebo si veci chcete z akýchkoľvek dôvodov riešiť sami,  tak vám vopred všetko  predpripravím a  ukážem vám ako si to ľahko dorobíte. 

Tu je info ku mne. Dal som to tu len preto, že som počas pobytu hostí v drevenici permanentne prítomný.

Zdá sa mi byť  obojstranne výhodné ak tí čo tu ešte neboli majú nejaký pred-obraz o tom kde a ku komu cca idú. Buď tu natrafíš na niečo, čo ti vyslovene nesedí ... a povieš si... óóó  našťastie, že to tu napísal. K takému bláznovi teda určite nepôjdem... a zachrániš  sa v poslednej minúte! A ak si zvažoval/a  ísť sem aj s rodinou, tak zachrániš aj ich!  Alebo natrafíš na obdobnú krvnú skupinu a potom sem prídeš s celkom iným typom radosti a očakávania a nastavenia hlavy.  Nemusíš to čítať, je to dlhé. Nemá to technicky takmer nič spoločné s ubytovaním. A určite to z nejakej perspektívy pôsobí nudne, nemoderne.  Nestrácaj čas, nenechaj sa influencovať, oblbovať, možno to nemáš vôbec za potreby. A je aj verzia, že môžeš čítať tak, že budeš preskakovať riadky. Napr. čítaj len každý piaty a si hneď na konci.  Ono to bude mať asi ten istý efekt, ako keby si prečítal/a všetko. 

Som obyčajný Nobody - Niemand.  Takto vnímam seba samého po celý život. Vidíte ma na web stránke. Vycapil som sa tam len preto, že som chcel spraviť reklamu tomuto webu a nalákať  teba a iných na ubytovanie,  ktorým si finančne vypomáham. S vašou peňažnou pomocou si kupujem väčší stupeň slobody vo forme hlavne môjho času a dúfam aj lepšieho života.  

Na túto prezentáciu som nenašiel nikoho iného, kto bol ochotný sa za mňa za pre mňa prijateľnú cenu takýmto  priblblým štýlom úmyselne aj strápniť / mentálne zmrzačiť. Preto som sa vedome zhovadil nie príliš rád sám. Nerád preto, lebo sa nerád ukazujem. Fotky a texty som robil sám, nie sú tu žiadne filtre ani  emocionálne  polomŕtva, umelá inteligencia. Ja som zatiaľ zo živého mäsa a kostí. To čo vidíte a čítate vypadá a je skutočne tak ako to je.  Žiadne prikrášľovanie,  okrem  niektorých  za uši natiahnutých textov a obrázkov, ktoré sú spracované  úmyselne - ironicky tak, aby si ich ty a aj iný  bežne rozumný človek ihneď zachytil a rozpoznal, že sú to len keci... ktoré však slúžia ako podmaz - info medzi riadkami.  

Portály,  ktoré sprostredkuvávajú ubytovanie v Kačárni ma viac krát upozorňovali na to, aby som si tu vložil krajšie fotky a slušnejšie, spoločensky napasovanejšie texty. A tiež by som ti nemal tykať. Lebo ťa to môže odradiť, ba až uraziť... (to naozaj?) Ty sem potom neprídeš a ja nezarobím.  A nie len to!  Možno mi dáš dokonca záporné hodnotenie - šak vieš ten palec dolu a nula hviezdičiek!  Fffúúha tak to nechcem!   A naopak ak toto všetko opravím, tak mi to vraj pritiahne viac ľudí - teda aj peňazí.  No ja sa pýtam:  a na čo? Na to aby som vypadal ako ten, kto nie som? Aby pôsobili tie obrázky ako umelo nakreslené, vyretušované ako stovky iných objektov upravené umelou inteligenciou, alebo vo fotoshope? A keď sem potom náhodne predsa len prídeš, tak narazíš na nepríjemnú, horšiu realitu?  Čo si tak potom pomyslíš hlavne aj o mne hmm?  Je to obdobné, ako keď si na zoznamke hľadáš partnera a vylepíš tam tvoju o 20 kg ľahšiu a 20 rokov mladšiu a vyfintenejšiu  fotku postavy a čuduješ sa, že po stretnutí vo finále od teba zmizne a uteká každý jak gáfor.

Prečo podávam moju prezentáciu miestami drsnejšou formou? Lebo sa celý život odmietam pohybovať po bežných koľajách. Od malého decka som s tým mal problémy. Vlastne ja ani tak nie, skôr moje okolie. Ťahá sa to za mnou a so mnou ako čierny jazdec - vysmiata, zubatá smrˇťka s kosou,  na vychrdlom, čiernom koňovi. A podchvíľou to zvažuje, kedy je toho konečne dosť!  

Moja forma rebélie nie je tá agresívna, predátorská, bojová, poučujúca, vymúdrená, konfliktná, hádavá, politická, úradnícka, revolucionárska - nie, nie toho sa naopak stránim. Zdá sa mi, že sa tým nič moc nedosiahne.  Zbytočne sa ľudia ešte viac medzi sebou rozhádajú a roznecuje sa len nenávisť. Na barikády nech si lezú influenceri, you-tuberi, tik-tokeri, politici a im podobní. A jasné, že to zase naťahujem za uši... veď predsa nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca?    

Mne sa páči bojkotovať normalitu za oponou, alebo dolu pod podlahou divadelného pódia. Odtiaľ ako našepkávač v divadle, alebo asistent kúzelníka otváram a zatváram neviditeľné klapky, podstrkujem holuby a králikov, ťahám za špagátik,  pretáčam zrkadlá a našepkávam želateľné texty. Tento diplomatickejší prístup sa mi zdá byť menej konfliktný a zábavnejší.  Umožˇňuje mi rebelovať  a vyburácať sa tak, aby som dostal aspoň z časti to - čo chcem a súčasne iným neškodil a udržal si s nimi dobré vzťahy.  Aj keď to na vonok tak nemusí pôsobiť. No mne možno vôbec nejde o nejaký vonok, ktorý nemám tak či onak pod kontrolou, nemám naň prakticky nijaký vplyv. 

Každý sme nejaký. Niekomu narastie chobot a je z toho slon. Inému dlhý krk - volajú to žirafa. Tretí skáče po stromoch, huláka, pľuje a kadí z vetvy na zem. A ďalší našepkáva hercom texty v divadle a cpe králikov kúzelníkovi do rukáva. 

Takmer celý život robím v zmysle bežného zamestnania maximálne na polovičný úväzok. Je to moja vysnívaná forma celoživotnej dovolenky a opäť rebélie. Chcel som žiť a nie len prežívať. Od mlada mi bolo jasné, že mám len jeden život a to extrémne krátky. Naviac to všetko plynie neskutočne rýchlo a tak si musím a chcem dať pozor na to - čím ho vyplním.  Je to iba môj životný čas, v mojej hlave a mojom tele nemôže byť nikto iný. Ak ho prefíknem, je preč.  Na živý život,  tú vibráciu, magnetizmus, tú elektriku v lufte potrebuješ  čas a priestor pre seba a nie pre nejaký korporát, systém, či bežiaci pás. 

Pravdaže je veľmi ťažké spojiť to všetko do hromady. A takmer vždy za to treba zaplatiť veľmi vysokú cenu, vyjadrenú v rôznych formách útrap a nepohodlia. Na jednej strane chceme mať aspoň nejaké základné finančné a iné prostriedky a istoty na rozumný, zdravý život a šťastie našich detí, blízkych a aj ostaných. No súčasne cítime tlak a nedostatok času a priestoru takmer v každej oblasti.  Ako už len z týchto protikladov vyviaznuť tak, aby bol vlk aspoň občas sýty a ovca ostala aspoň občas takmer celá? 

Momentálne robím s kravami. Zarábam si drinou, lopatou a vidlami v kravíne. Na družstve som zamestananý opäť len na pár hodín v týždni, väčšinou som tam sám. Dojím, kŕmim, vyhŕňam hnoj, pôrody dobytka, ošetrovanie zvierat a iné menej príjemné práce, ktoré ľudia nechcú robiť... lebo treba natancovať do maštale ráno o 03.00 hod, brodiť sa po kolená hnojom a doniesť domov málo peňazí.  

Keď mám voľno poháňam, ťahám a tlačím koňa znova. Tento krát  doma, tak dlho, ako to telo, hlava, počasie a iné okolnosti dovolia. Túto aktivitu nevnímam ako otrockú prácu. To je z veľkej miery flexibilný, kreatívny guláš bez pevných časových a iných hraníc a dovoľuje mi orientovať sa podľa počasia, alebo nálady.  Momentálne dostavujem z veľkej časti sám už 11 rok Kačárnu, teraz jej posledný 3-tí apartmán. 

V minulosti som precestoval veľkú časť aj toho najexotickejšieho sveta od Ázie, cez Afriku po Karibik. Blízke okolie tak či onak.  Splnil som si  a stále aj dnes zažívam všetky aj tie najdivočáckejšie sny, po ktorých túži mnoho ľudí.  Žil som veľa rokov kadekde v zahraničí a prežil rozprávkové, úžasné situácie, ktoré sa nedajú vyvážiť peniazmi a vlastne ani opísať. Lebo znejú ako výmysel. V tom musí človek plávať. Ale som si aj pár krát  podrezal konár pod vlastnými nohami a viac razy krkolomne spadol priamo z hrany priepasti. Niekedy potom toho bolo už až moc a zo dňa na deň som zatiahol natrvalo ručnú brzdu.

Teraz sa z Kačárny nevzďaľujem ani na krok. Je tu príliš bohovsky, ľudoprázdne, je tu tajný paradíz. Nefajčím, nepijem, pravidelne cvičím a som paradoxne ku mojej práci v kravíne viac ako 30 rokov vegán. POZOR - toto nie je nenápadná reklama na dobrý životný štýl. Naopak: striktne odmietam zachraňovať planétu, teba, alebo iných. Hlavne vegáni sú v tomto smere dosť podozriví. Je mi ľúto, ale ja na záchranu sveta a ľudstva jednoducho nemám! Odmietam sa stať novým česko-slovenským Kristusom. Veď mám problém zachraňovať seba samého. Môj životný štýl je taký preto... lebo som si ho tak zvolil a každý deň na novo volím. To na vysvetlenie úple stačí. 

Viac ako 35 rokov žijem v prírode na samotkách, kúzelných, privilegovaných miestach , obdobných Kačárni a jej okoliu. V naprostej väčšine prípadov som sa ku nim dostal náhodami a šťastím, ku ktorému mi pomohli iní, schopnejší ľudia. Môj podiel na tom všetkom vnímam ako zanedbateľný, alebo ak už tak priemerný. Veď uznaj sám, alebo sama: stačilo sa narodiť o deň skôr, alebo neskôr, do rodiny v inej dedine, alebo o ulicu bližšie či ďalej, stačilo sa nedbalo zraniť dostať osýpky, alebo zlú známku na vysvedčení, zmeniť  trasu, či zamestanie,  zmeškať niekde nepozorne nejaký dôležitý životný vlak vo forme zriedkavej príležitosti... a dopadlo by to celé ináč. 

Tak že vo finále... na čo má byť človek zas až tak strašne hrdý? Moja vlastná dôležitosť je mi ukradnutá je mi putna.  Nevidím ju prakticky v ničom a bránim sa akémukoľvek impulzu, alebo nutkaniu ju vytiahnuť do vedomia. Smejem sa jej denno-denne na celé hrdlo a na celý rybník do ksichtu.

Som posadnutý vzdelávaním. Ženie ma to ako poľovného psa niekde ani sám neviem prečo a kde?  Neprejde jediný deň, kedy by som nečítal aj len pár stránok z nejakej knihy, alebo nepočúval prednášky v rôznych jazykoch. Témy:  myslenie a správanie ľudí.  

Svet a budúcnosť vidím pozitívne a myslím si, že hlavne tí mladí sa majú na čo tešiť. Ale nie v zmysle naivného a slepého: hurráá - hurráá,  všetko je a bude trala-la úžasné a to dokonca samé od seba! Priam sa desím tohto optimistického skresľovania, psychologického smradu a šumu. Práve naopak: fascinuje ma ten opačný, strašidelný, menej príjemný obraz z  ktorého paradoxne čerpám radosť a chuť do života. Vyžívam sa v priamej zrážke s vlakom, s nárazom na tvrdú realitu. Asi to má niečo spoločné s tým našepkávačom v divadle, ktorý tie texty, scénky, triky pozná naspamäť. On vie, že tie králiky a holuby, ktoré kúzelník ťahá z rukáva sú  podstrčené. Jeho viac tá herecká show, tie svetielka, tancujúce mačičky a to celé tralala, cingi-lingi nezaujíma.

Nejako zvrátene ma motivuje, niekedy až teší to stoické, depresívne, masochisticky príjemné, satirické, ironické  blúznenie, kde je hlavná mantra, obdobná tejto:  " hurráá vôbec to nie je a nikdy nebude vždy a všade len a len dobré... okamžite sfúkni rúžový balónik, zlez na zem a začni niečo robiť a nie len lietať. Dobre vieš, že ten králik je podstrčený - je to ilúzia! " 

Predčasná evakuácia ma sprevádza celý život. Opúšťam priestor pár týždňov pred vyhlásením poplachu...  z čoho si ale aj s veľkým potešením robím prdel už pár týždňov vopred, no hlavne potom... po výbuchu, keď to celé z veľkej vzdialenosti pozorujem. Viem, to nie je pekné, to by sa asi nemalo robiť, že?  

Ale čo už? Veľa vecí v mojom lokálnom aj širšom okolí je a bude  až po môj hrob... ( a určite aj ten tvoj) ... stáť  jednoducho za ho--o. Občas, keď na to myslím sa tým stresujem a straším. Ty si na tom rovnako. Viem to. Počúvam to od teba a od tých, čo sem chodíte a počujem to v podstate od každého, koho stretávam celý život.  A to je v pohode,  asi to tak má byť. Je to evolučne nastavené,  asi to bolo pre prežitie nejak výhodné.  Patrí to k životu rovnako ako patrí pravá, zadná - koňská noha aj s kopytom ku celému koňovi. Určitý stupeň neistoty, nepredvídateľnosti, nematia svojho bytia a budúcnosti plne pod kontrolou je zakódovaný v celom tom divadle, cirkuse, v tom kúzelníckom vystúpení. No nie je to báječné? 

Môj pokrivený pohľad na životný štýl a podivný, pesimistický optimizmus  tkvie v tom, že sa  obávam,  že sa takmer vždy dá  niekde, niečo vymyslieť, vyparatiť, vybúrať, nájsť  nejakú skratku a veci a život aj k lepšiemu zmeniť. Ak sa chce! Obrazne: tie klapky a zrkadlá nastaviť a pretočiť tak, aby vrhali svetlo, tam, kde je to práve  výhodnejšie.  Avšak to je presne to, do čoho sa nám väčšinou nechce. A ja v tom nie som nijaká výnimka. 10 % mojej námahy, energie, práce, času, ktorý prispieva k tomu najlepšiemu z toho kde som, čo som, čo mám a prežívam ...  tkvie v konaní a priamočiarej akcii. Zvyšných 90% sa permanentne dohadujem, vyjednávam, naťahujem, hádam s nejakým blbcom v mojej hlave, ktorý  je lenivý, pohodlný, rozmaznaný fracek a nechce sa mu do toho, čo obnáša nepohodlie a bolesť. A to je väčšinou práve tých pár najproduktívnejších činností. 

Veľké zmeny sú často aj nepríjemné. Treba sa vzdať naivných ilúzií a ísť do rizika čo najracionálnejšie kalkulovanej straty. Treba padnúť z hrany priepasti na najnižšie dno, opustiť zabehnuté, pohodlné koľaje a často si vo finále po dlhom boji priznať prehru, katastrofálnu, devastujúcu porážku. Treba uznať, že niektoré vojny spôsobom akým sme ich doposiaľ viedli a vedieme, jednoducho nikdy nevyhráme. Alebo ako to vyjadril geniálny autor Oliver Burkeman: nechaj tvoje naivné, nerealistické očakávania spadnúť na zem. A z toho odpadu a šrotu, čo tam ostane si vyber to málo upotrebiteľné, čo smie úplne stačiť na takzvaný dobrý život.

Takéto obrátené, pre niekoho nezmyselné texty a vety prinášajú úľavu... avšak len tým, čo sa neboja nakuknúť za oponu a rozpoznať, že je to všetko tak trochu aj ináč.  Možno je najvyšší čas zmeniť taktiku, postoje, pohľady, návyky, správanie, prostredie, garderóbu, zamestananie, kulisy a ak je trápenie neriešiteľné, tak aj  manžela, alebo manželku. Treba vytriezvieť a potom sa rozhliadnuť po niečom funkčnejšom a to ideálne ihneď. Kým sú tu aké také možnosti a čas. Kým mi zatiaľ neušiel aj ten posledný vlak a nezmizol z obzoru nie len kúzelník s králikmi, ale aj komplet celé divadlo. 

A keď už nič iné nezaberá, tak môžeme vlastnej a aj cudzej hlave aspoň niečo nahovoriť, veci si  psychologicky napasovať,  aby sa  v celkovom súčte, pod hrubou čiarou žilo nejak tak celkom fajn. Síce to bude tak trochu blaf. Ale koho to sere? Koho sere moje trápenie a to ako s tým zaobchádzam? Doslova takto, ako som to napísal...  sa to opýtal autor svetového bestseleru Mark Manson vo svojej  knihe: Jemné umenie mať veci v prdeli. Český názov: Všechno je v prdeli. (Viac ako 25 miliónov predaných výtlačkov!)  

Moderná neuroveda dávno dokázala, že si veci tak či onak nakecávame a komplet všetci halucinujeme. To môže byť na začiatok, pre skromných, nenáročných ľudí dobrá správa, lebo ponúka ľahko dostupnú, slušnú stratégiu a nádej na zažívanie a prežívanie ako tak dobrého života. A to bez ohľadu na okolnosti v akých sa práve nachádzame. 

Geniálne miesto na sebareflexiu, rekapituláciu, naplánovanie a vymaľovanie si nových snov a veľkých cieľov do tvojej veľmi, veľmi, veľmi  peknej budúcnosti ... čaká na teba aj tu na samote pri rybníku v Kačárni, vo verziách:  s kachnami - alebo bez,  s vodníkom - alebo bez, s ilúziami - alebo bez!  Želám vám príjemné halucinácie! 

Ak sa  rozhodneš sem prísť... teším sa na teba / na vás všetkých / na celú planétu! Možno sa za krátko uvidíme - hurrrá!  A ak nie, netráp sa nad tým, nič tak strašné ti zatiaľ neujde... Mne určite áno!  Ujdeš mi ty! A tak mi treba! Veď som si ťa odplašil tak trochu aj sám?  

Vlaky prichádzajú - vlaky odchádzajú. A jedno ráno sa na obzore zjaví čierny jazdec. Zatrúbi na baraňom rohu ... na finálny odchod - ten tvoj. Zakrátko po tom zmizne v hmle. A s ním sa vyparí do luftu aj celá tvoja vlaková stanica. Kým tá slávnostná fanfára zazneje... máš ešte čas. A dovtedy, ak chceš:  začni leštiť zrkadlá, otáčať klapky a hlavne... nezabudni nakŕmiť králikov  ;-)  Jozef