Ahoj 

Ďakujem ti za záujem o ubytovanie. 

V drevenici žijem celoročne, trvale sám. 4-5 krát za rok ma navštívi niekto z rodiny zo Slovenska.  Ak návšteva pripadne na dátum, kedy tu budete ubytovaní, tak vám to čím skôr oznámim. Počas jedného termínu prenajímam priestory len 1 parte a to aj vtedy, keď skupinu tvorí len jedna osoba a to aj len na 1 deň/noc. To znamená, že ako hostia tu budete vždy len sami, no celkovo aj so mnou. Keď sú tu hostia, tak sa presúvam do neobsadenej, separovanej  časti domu.  Budete, alebo budeš tu mať kľud a súkromie len pre seba.

Som dríč, valím 7 dní v týždni na plný plyn.  Keď spadnem, otrasiem sa, oprášim a idem ďalej. Má to výhodu: kôň ťahá a cvála svižnejšie, živším tempom. A to prináša nadštadartné výsledky. No má to aj veľkú nevýhodu:  Občas mi tento štýl lezie na nervy... mať neustále pocit ako na úteku z basy. Udržujem si zvýšený poriadok všade... na kuchynskom stole, v dome, na dvore, v práci, v mojich vzťahoch s inými,  mojich plánoch, v hlave. Keď si niekde, niečo dohodnem, robím všetko preto, aby to z mojej strany klaplo.  V Kačárni je bez ohľadu na to, či tu niekto je, alebo nie je vyluxované, voňavo, príjemne. Ak hľadáš niečo atypické, mimo bežného normálu, tak  to tu pravdepodobne nájdeš. 

V minulosti som hodne cestoval a žil veľa rokov kadekde v zahraničí. Neustále s množstvom ľudí. Všetky rasy, kultúry, názorové  a náboženské presvedčenia. Človek je náhle nútený sa pozerať na svet, život, problémy z rôznych uhlov pohľadu. Ak chce s ostatnými spokojne vychádzať a zachovať si ako tak triezvy rozum, musí byť ochotný sa neustále napasovávať a cibriť si vyšší stupeň reziliencie.  

Už viac nemôžeš presadzovať len svoje pravdy a hlavne aj nepravdy.  Musíš uznať aj to, čo ti do programu nezapadá. Pritom rozpoznávaš, že sa až podozrivo často mýliš a z pozície iného dokonca veľmi často. To navodzuje stres a chaos. V tomto smere je možné sa vedome trénovať do takej miery, že svoju hlúposť, nevedomosť, omylnosť, nepredvídateľnosť, prehnanú dôležitosť, naivitu, stupiditu atď...  u seba a od seba doslova očakávaš - prakticky deňne na každom kroku. A keď ten balík hovadín znova a znova ... zaklope na dvere tvojej hlavy... rehoceš sa sám sebe v zrkadle do ksichtu. 

Lebo veď ten trik, ten blikajúci, hlučný cirkus už poznáš. Tisíc krát si videl, že kúzelník nevyťahuje zajaca z klobúka, ale si ho tesne  pred predstavením nacpal do rukáva. Už nemáš dôvod sa čudovať, prečo, začo, ako.  Lebo si pochopil dôležitú podstatu. Totiž: zlyhania, problémov, ilúzii, sebaklamu, sklamania sa v niečom a niekom sa nikdy do čista nezbavíš. Vzdávaš sa naivnej predstavy, že sa ti to niekedy podarí. Proste tu furt nejaký ten králik z rukáva / klobúka vyskočí.  Aká úľava na duši, ak máš dovolené byť aj nedokonalý šulín, ten pravý opak toho veľkolepého a dôležitého, za čo si sa možno dosť dlho považoval, alebo dokonca stále občas považuješ? A o čo väčšia úľava na duši, ak máš dovolené sa týmto poznatkom už viac až tak dlho a silno netrápiť. Králik - ten zajac v rukáve, to trápenie nikdy nezmizne. Ale jeho tríznivý dopad na tvoj život sa možno časom zmenší. 

Teraz sa z Kačárny vzďaľujem len ak treba vybaviť nevyhnutné veci. Samota a na viac v prírode,  poskytuje dnes už nedostatkový, luxusný typ slobody, únikovku do pokoja, takmer raja.  Žije sa tu príliš zjednodušene, spomalene, príliš ticho, príliš bohovsky a rozprávkovo na to, aby som strácal zbytočne pozornosť, energiu a čas,  niečím menej výhodným. Týka sa to aj  sociálnych sietí, tam logicky nepáchnem. Jediné fotky a info o mne sa dajú nájsť len na tejto web stránke. Spravil som ich preto, lebo som po dlhšom hľadaní nenašiel nikoho lacnejšieho, kto by bol ochotný zahrať reklamného blbca na spropagovanie ubytovania tou formou, akou to tu podávam. A tak toho blbca hrám sám. Našli sa okrem mňa aj iní výrazne lepší... herci a speváci, no chceli za ten cirkus moc peňazí. Prečo som tu takúto banálnu tému vôbec vtiahol? Lebo si jasne uvedomujem, že reklamná forma, akou oslovujem ľudí z mojej web stránky a teda aj teba a to aj tu v tomto texte,  je aj silne sugestívna, manipulatívna a plná bulschitu. Veď to sám, alebo sama vidíš, čítaš... celý web -  záplava kecov, fotiek, kravín a iných hovadín a zbytočností. Jo, je to tak.  

Moja natvrdlosť  nechcieť viac vidieť, počuť, opakovane zažívať  to čo priamo neprikrmuje moje silne zúžené ciele... má výhodu aj pre vás:  poskytuje vám viac súkromia, čo je ideálna konštelácia - profitujeme spoločne.  Po príjazde sem prejdeme spolu v priebehu cca 10 minút technické a administratívne veci, prebratie priestoru a pod. Potom sa ihneď  stratím ako duch... a viac nad hranicu zamávania, úsmevu, pozdravu,  neruším, nekecám, nepozerám tam kde netreba, nestarám sa do toho, po čom ma nič nie je. S výnimkou že si to vy sami budete želať,  alebo ak bude treba riešiť technické veci, ostanem maximálne neviditeľný, ako ten istý duch,  lebo chcem, aby ste tu mali kľud, kvôli ktorému tu väčšina z vás prichádza.  Nájdeš tu pokoj aký hľadáš a moju ochotu okamžite napomôcť v čomkoľvek, ak to bude potrebné, vhodné, želateľné. Tí čo ste tu už boli viete, že ak treba veci riešiť, vletím do nich výrazne rýchlejšie a s učínnejším nasadením, než by sa štandardne očakávalo. 

Celý život som robil v zmysle bežného zamestnania maximálne na polovičný úväzok, väčšinou len 2 dni v týždni. Chcel som skutočne žiť a si aj na plno užívať. Chcel som do maximálnej miery rozhodovať sám o svojom čase a tým, čím ho chcem vyplniť.  Na to je potrebný psychologický a technický priestor, mnoho šťastia a náhod. A aj trochu bláznivý, riskantnejší, menej obvyklý postoj, než len ten, ktorý poskytuje v 42 hodinovom pracovnom týždni nejaká stereotypná fabrika, kancelária, či iná pracovno-zamestnanecká klietka. Alebo ten bežný normál.  A ak by boli mreže tejto klietky aj zo zlata a človek si z basy odnášal plné vrecia dukátov - stále je to iba klietka - žalár - väzenie na plný úväzok. Vlezieme do nej na 8 hodín, mreže sa s rachotom zacvaknú. Potom točíme a zarábame. Keď zahučí siréna, vypustia nás ako bláznivých psov, alebo opice... ktoré panicky unikajú, ako o život. Väčšinou je však už neskoro. Väčšinou je už celá, najkvalitnejšia časť dňa a teda mini-sekvencia života... v prdeli. Keď sa vraciaš domov uťahaný ako kôň, alebo krava z maštale, je slnko už dávno niekde dole. Vlak ušiel. A ten ďalší síce opäť príde, ale zase až zajtra. A my naivne veríme, že ten zajtrajší už určite stihneme! A pretože tomu verí aj väčšina ľudí okolo nás a je nám to vtĺkané z každej priblblej reklamy, napr. aj tej mojej z tejto web stránky... tak zaspíme na najbližších 100 rokov, ako tá naivná princezná v rozprávke. Mám na mysli na celý život. A snívame a snívame ... že raz... keď... tak  potom ... až sa veci ustália, tak ...  

Smutná správa je: s vysokou pravdepodobnosťou nič nestihneš a nič sa nikdy neustáli !  A ty to aj vieš, alebo minimálne tušíš. No schovávaš to hlboko vo svojej hlave, lebo vytiahnuť to von na svetlo by bolo príliš bolestivé.  Ak sa radikálne niečo nezmení a to ale celkom dole, pri koreňoch... ak sa nevytrhajú zhnité zuby aj s kusom skazeného mäsa... tak sa veci nijak výrazne nehnú. To je dnes až trápny, detský, motivačný, psychoterapeutický, psychologický poznatok, vycapený a dookola omieľaný na každom rohu.  Počul, alebo počula si ho v desiatkach rôznych verzií, nechápem na čo to tu znova opisujem? 

Ale chápem. Opisujem tu len a len... a to myslím vážne:  IBA MOJU prehnane nafúknutú, iracionálnu, životnú hrôzu, horor, zdesenie pred ktorým celý život unikám ako korisť pred poľovníckym psom, lebo mi išlo a zatiaľ stále ešte ide o:  život, čo za to stojí! Mám na mysli IBA TÚ MOJU momentálnu verziu.  Životných štýlov, spôsobov, pohľadov sú tisíce a tá terajšia tvoja smie byť pre teba naprosto vyhovujúca, príjemná, želateľná, pohodlná a súčasne radikálne odlišná od verzie tvojho suseda.  

Teraz unikám 2 dni v týždni pred kravami, alebo skôr spolu s nimi. 2 krát v týždni robím v maštali, v kravíne väčšinou len sám.  Dojím, kŕmim, steliem, kydám hnoj, k tomu všetky práce s vidlami a lopatou. Vo voľných 5 dňoch dorábam tiež len sám už 11 rok Kačárnu a privyrábam si čímkoľvek, čo príde do rany, napr. prenájmom drevenice. Som viac ako 27 rokov trafený vegán, pravidelne cvičím,  ponor v rybníku takmer každý deň.

Šrotujem vedecké knihy, všetko, čo sa týka správania sa ľudí, myslenia, mozgu, nervovej sústavy. Každý deň aj keď len pár minút niečo čítam, počúvam prednášky, nahrávam a zapisujem si vlastný výcuc z hlavy. Väčšinou v angličtine a nemčine. Robím to bez akéhokoľvek mimoriadneho, vyššieho cieľa, alebo hlbšieho zmyslu. Niečo ako keď malé dieťa na brehu rybníka kŕmi hladné kačice. To dieťa a tie kačice nemajú žiadny vysoký cieľ. Sú šťastné, sú v tranze. Je to posadnutosť poznávaním, odsúdenie na doživotie... v klietke, v base na samotke pri rybníku preč od všetkého...  pre číry záujem a vzrušenie zo samoty, ticha, pokoja a paradoxne objavovania nových vecí. A ak sa mi naskytne možnosť tak veľmi rád aj spoznávania inšpiratívnych, zaujímavých ľudí. Je to môj bláznivý spôsob marhania života, akých je po celom svete toľko - koľko nás je na planéte. 

Ak sa rozhodneš sem prísť... teším sa na stretnutie :-) Jozef 

PS: z akého dôvodu som tento text a celé to vábenie, lákanie teba... sem na ubytovanie vyjadril miestami až drastickou formou, ktorá smie niektorých z vás skôr odradiť sem prísť a nie prilákať ? Lebo vrana k vrane sadá. A rovný, rovného si hľadá. Pre mňa aj pre vás je výhodnejšie, aby ste prisadli na miesto, kde sa budete cítiť veľmi, veľmi príjemne. A ja som vám chcel toto miesto na pristátie osvietiť. Do celej prezentácie som hodil filozofiu seba samého, filozofiu Kačárny, tunajšieho okolia + iné témy medzi riadkami. Ak sa v niečom z toho rozpoznávaš, ak to v tebe náhle zazvoní,  zarezonuje, zasvieti, zatrasie, zašteglí...  tak ideš možno na správne miesto. A možno aj ku vrane, ktorá je v pohode.