Ahoj, tu je pár informácii ku mne a prenájmu.

V drevenici žijem sám – jedna osoba. Sporadicky ma navštevuje moja rodina a známi.

Pracujem na skrátený úväzok na viacerých družstvách. Dojím kravy. Kydám hnoj, telím, kŕmim a naháňam jalovice a býky. Všetko väčšinou ručné, neatraktívne práce. Do kravína vstávam o 01.30 ráno.  o  02,00 skáčem do rybníka, aby som prišiel k sebe. A o 03.00 hod ženiem prvý batalión kráv na ranné dojenie.

Vo voľnom čase dostavujem kačárnu a privyrábam si čím sa dá. Doučujem angličtinu a nemčinu. Občas roznášam po nociach noviny v Rakúsku. Pomáham si aj prácou s drevom a prenájmom domu. Ten funguje tak, že je tu ubytovaná iba jedna partia hostí. Ak si rezervujete prednú časť domu, tak sa ja sťahujem do zadu. Ak si objednáte pobyt v menšej, zadnej časti, tak budem v predu. 

Okrem mňa – 1 osoby sú tu ubytovaní hostia  na 95 % času v roku iba sami. V prípadoch keď viem vopred, že ma niekto navštívi, tak to odkonzultujem vždy vopred. Chcem aby ste mali kľud od ľudí, hluku, umelého osvetlenia, smradu áut, stresu z preplnených ulíc. Od vás samých som sa dozvedel, že je to  jeden z hlavných dôvodov, prečo vyhľadávate miesta, akým je kačárna a okolie.  Ináč aj ja sám, keď idem do mesta na nákup, tak k tomu hluku, smradu, stresu a preplneným uliciam prispievam. Aj ja ho vytváram - zapríčiňujem.  

Mám rád ticho a samotu. To chcem dopriať aj vám. Ak je tu niekto ubytovaný, tak sa snažím zbytočne nevyliezať a neukazovať sa. Okrem nevyhnutných prípadov, alebo situácii v ktorých to vy sami vyslovene chcete... nekecám, nadbytočne nekontaktujem, nekladiem nevhodné otázky, nestarám sa do nikoho a ničoho. Nič si o nikom nedomýšľam, neriešim veci,  po ktorých ma nič nie je.  Hlučnejšie práce, kosenie, rezanie dreva a iné, robím vždy po dohode s ubytovanými.

Som disciplinovaný ako menšia armáda. Zaoberám sa len tým, na čo mám priamy vplyv. Zvyšok a to je väčšina toho veselého aj smutného mám do veľkej miery u prdele ... (pardon). Ale ak  okolnosti nemôžem zmeniť, tak sa mi javí byť iracionálne, aby som si na nich lámal zuby, nervy, zdravie. 

Väčšinu mojich vlastných myšlienok, želaní, nálad, emócii, chtíčstva ...  a prejavov z vonku od ľudí, či iných impulzov, ponúk, podnetov, udalostí šťastných aj tragických, zábavných aj trápnych ...  sa snažím prezieravo, nonšalantne  ignorovať, odmietať, orezávať. Alebo nejakým spôsobom, skratkami, obchvatmi a iným obísť. A ak to čo by som chcel mať ináč,  zmeniť nejde, tak to jednoducho znášam. Beriem to ako pevnú súčasť života. Obdobne ako keď idete po lese a natrafíte na miesto, kde chodník zatarasil obrovský balvan. Máte možnosť  ho odtlačiť, alebo hlavou, či kladivom rozbiť... no výhodnejšie sa mi zdá ho jednoducho akceptovať a obísť. 

Táto stratégia mi priniesla výhody. Väčšinu života som vôbec nepracoval, v zmysle nejakého typického zamestnania, alebo pravidelného vstávania a chodenia do roboty.  Cca  30 rokov totálna nula. A keď už som niekde, niečo v zmysle pravidelného zamestnania  robil,  tak som bol ochotný vložiť do spoločnej tomboly maximálne polovičný úväzok. Niečo v zmysle: fifty-fifty. 50% otročiny ponúknem a prispejem. A na 50%  zvolím radšej iné atypické riešenia. 

Od malého chlapca 8-9-10 rokov bol môj sen ... čo najmenej v zmysle zamestnania robiť.  Ale súčasne mať pevnú pôdu pod nohami a pocit, že žijem  materiálne a psychologicky relatívne spokojne.  Sami to poznáte: vonku svieti slnko, voda v rybníku má 27 stupňov, všade čvirikajú vrabce a žaby kvákajú o stošesť. Vážky, muchy a všetok ten hmyz to zvukovo podmazáva. A ja mám ísť do roboty a čakať na víkend, na voľno, na sobotu-nedeľu? A to 365 dní v roku s výnimkou pár dní dovolenky?  To mi nikdy nestálo a nestojí za život. 

Vďaka  genetike, veľkej dávke šťastia a náhod čomu dávam 99.9 % a z miniatúrnej časti mojej snahe a ochote neustále prekračovať  zónu komfortu aj za cenu takmer života samého - tomu prikladám nanajvýš 0,1% môjho podielu, sa mi podarilo a zatiaľ darí unikať momentálnemu spoločenskému normálu. Aj keď naháňať sa s kravami ... za 150.- Kč na hodinu ... síce len na skrátený úväzok...  neznie nijak lukratívne. 

Ochotu sa každý deň napasovávať a meniť stratégiu a seba samého považujem za jednu z najcennejších vlastností človeka. Je to asi aj evolučne jedna z najdôležitejších ... veď koniec koncov prežili a gény na ďalšiu generáciu odovzdali len tí, čo boli v stave sa 24 hod napasovávať a to celé stotisíce rokov. 

V podstate to znamená pripravenosť sa tak trochu týrať.  Byť na štartovacej rampe od rána do večera a v prípade potreby okamžite reagovať, meniť stratégiu, kalibrovať, korigovať, retušovať, aktualizovať. A pri tom byť ale v móduse relatívnej pohody, bez stresu.  To čo  nefunguje - ihneď likvidovať, vyhýbať sa tomu. Ale nie tak, ako sa vyhýba väčšina ľudí okolo mňa. Väčšina ľudí problémy nerieši len o nich kecá. A ak ich aj obchádzajú tak je to tak na 6-7 metrov. No aj to robia v zásade už keď horí barák.  Pre mňa je tento štandard nedostačujúci. Ak vidím, že niečo nefunguje, alebo je z dlhodobého hľadiska dokonca deštruktívne,  tak sa tomu vyhnem na 6 - 7, alebo radšej na 60-70 kilometrov. A ak začne niečo problémom čo len trochu smrdieť ... beriem sekeru a bleskovo ju do neho zarazím. 

Moja stratégia v zmysle napr. stoicizmu je primitívne jednoduchá: nerátam na 100% s takmer ničím. Ani s tým, že sa zajtra ráno znova zobudím. Ani s tým, že tu prídete, alebo potvrdíte termín. A ani s tým, že dopíšem tieto riadky. Lebo možno už za 1 minútu odkvecnem, alebo scípne počítač.  Ale ak sa ráno rozhodnem vstať z postele a spolupracovať, podieľať sa  aj dnes - iba dnes ... na živote, tak o tom nediskutujem nie to že s inými ľuďmi, ale ani sám so sebou s Jožom. Do toho iba 1 dňa vložím všetku muníciu, ktorú mám k dispozícii a vypálim ju na terč do posledného patróna. A ešte aj potom keď už nemám čím strieľať hodím nenabitú bambitku v smere cieľa. Alebo beriem do ruky čokoľvek, čo mám na blízku a šmarím to do terča.  Takto sa človek nachádza relatívne pevne oboma nohami na zemi v tej väčšinou nudnej, fádnej realite. A nenafukuje si nad-bytočné balóniky. Tak že mu nemá ani čo príliš veľa prasknúť. Jasné, že sa nenafukovaniu si balónikov nedá na 100% vyhnúť. No ja nesledujem perfekcionizmus. Mne stačí aby som sa posúval. Niekedy o meter, inokedy o 1 centimeter.

Viete, všetko raz  skončí. Aj na psa príde mráz. A kým tu ten koniec zatiaľ nie je, tak si vravím: chlapci... živého ma nedostanete. A utekám. Všetko toto píšem iba za seba, len za môj život. Ani v duchu ma nenapadne rozdávať nejaké rozumy iným, alebo zachraňovať svet. Svet mám do veľkej miery u prdele a to preto, lebo naň mám smiešne, až trápne malý vplyv. Teda vlastne žiadny vplyv. Čo môžem ovplyvniť je moje správanie. A aj to len do veľmi malej miery.   

Systematicky si udržujem poriadok všade kde sa dá. To sa niekedy podarí veľmi dobre, inokedy o niečo horšie. A občas aj nedostatočne.  No v priemere mám do veľkej miery jasno čo chcem a nechcem. Je to otázka priorít,  hodnotového systému a hlavne dobých zvykov. Nesie to so sebou bolesť a nepríjemné prekračovanie zóny komfortu a to každý deň. Za cenu tých pár krátkych nadpriemerne príjemných okamihov. A za cenu života pri rybníku. Dobre - niekedy tie okamihy trvajú dlhšie.  Je to aj otázkou dominantných myšlienok, ktoré človeku počas dňa kolujú v hlave a toho, ako si veci vysvetlí, teda ako sám seba oklame. 

Mám pocit, že väčšina ľudí, čo stretávam sa dopúšťa jemnej chyby. Poukazujú na to, čo je náročné. Hovoria do nekonečna o problémoch a ich negatívnych dopadoch.  Točia sa opismi okolo toho  čo tu nie je, čo nefunguje, čo nejde, čo je ťažké, zložité, nespravodlivé, bolestivé, nudné, fádne.  Čo sa kde stalo a pokazilo.
A k tomu rozprávajú do nekonečna väčšinou o iných ľuďoch. Občas sa nechám z neopatrnosti do takýchto rozhovorov vtiahnuť.  Vtedy mám chuť zakričať: STOP! KONIEC! Kvákame tu ako choré vrany a opisujeme niečo čo nás bolí, trápi, sužuje, čo nechceme. OK už to vieme. Teraz sa otrasme a položme si otázku: čo s tým môžeme urobiť? Chceme vziať následky akcie na seba, teda prevziať zodpovednosť? A kedy a čím chceme začať? 

A väčšina ľudí štandardne zabúda na aspekty života, ktoré tu zatiaľ stále sú a fungujú. Napr. ak sa ráno zobudím a zistím, že mi ani dnes nezhorela drevenica, tak je to dosť dobrá správa, či nie? To že mám aj dnes moje ruky, nohy, oči, ktorými stále vidím svet... zdravé a funkčné... no nie je výborný štart do nového dňa? A pripomeniem ešte jednu,  geniálnu novinku: vaše malé deti žijú a sú zdravé a to aj dnes ráno. Ty kokso tak toto je už skoro na oslavu? 

Ono totiž sú ľudia, ktorým tá búda z času na čas zhorí.  A je tu dosť aj tých, čo stratili zrak, umreli práve pred pár minútami pri dopravnej nehode, alebo ich deti, či rodinných príbuzných postihla ukrutne bolestivá udalosť. Takéto veci sa dejú 24 hod denne. Aj počas písania týchto riadkov, sa niekde, niekomu na zemeguli udiali. Tak že sa z racionálneho hľadiska môžu udiať aj mne. 

Koncentrujem sa miestami až  brutálne len na pár vecí. Všetko ostatné mimo mojich priorít neľútostne, nemilosrdne, drasticky osekávam.   Je to výhodné pre moje nervy a určite aj pre moje vzťahy. Tie typické žabo-myšie vojny a naťahovačky o holú kosť so mnou ľudia nezažívajú. Keď sa vyskytnú rozdielne názory na vonok,  alebo dôjde k nedorozumeniam, hľadám čím skôr náhradné verzie. Nie vždy to klapne a nie vždy a s každým sa to dá. Ale  takmer vždy je tu možnosť sa o to aspoň pokúsiť. 

Tento postoj sa automaticky prenáša aj navonok. V kačárni tak vo vnútri, ako aj mimo drevenice to ihneď spozorujete. Všade čisto a poriadok. Všade prakticky, užitočne nastavené pravidlá a zvyky. To smie navonok pôsobiť prísne až vojensky.  No ja to vidím ináč. Slovo prísny nepoužívam. Namiesto toho poviem precízny, presný, poriadkumilovný, čistotný,  konseqventný, racionálny, predbežne opatrný, disciplinovaný, zodpovedný, spoľahlivý, otvorený. 

Dobre zabehnuté zvyky vedú človeka na dráhe a v prioritách, aké si vytýčil. Obdobne ako držia koľajnice vlakovej trate rozbehnutý rušeň, či občas odtrhnutý vagón. Dovolia mu ísť len jedným smerom.  A to presne tam, kde si to naplánoval. Alebo aj nenaplánoval.  To závisí od toho, aké výhybky sa počas dňa prehodia  a ktorá trať sa zvolí ako primárna.

Nefajčím a nepijem nijaký alkohol. To vás po prečítaní si doterajších riadkov nemohlo prekvapiť. 

Už dlhé roky nechodím nikde na žiadne akcie, posedenia do nijakej spoločnosti. Ani na svadby a pohreby.  Dosť bolo cestovaniu. Na svadbách budú šťastní aj bezo mňa. A na pohreboch nedokážem nebožtíka vzkriesiť.  Ponavštevoval som veľa krajín a to  aj tých najvzdialenejších a najexotickejších. V zahraničí som viac ako 15 rokov žil.  Približne takú istú dobu som mal viaceré maloobchodné prevádzky s  25 zamestnancami. Potom to všetko skrachovalo. A to je dobre. Veci sa občas riadne poserú.  Obľúbené predmety, ľudia, manžel, priateľka, deti, peniaze, zážitky, možnosti a veľké šance... prichádzajú a odchádzajú. Nemá zmysel nad tým plakať. Jediný zmysel má si položiť otázku, či chcem ešte stále žiť? Ak áno, tak sa oplatí sa z minulosti poučiť, zanalyzovať ju čo si z nej môžem zobrať a čomu sa vyhnúť. Potom sa na to napasovať a znova a znova  upliesť z hovna bič. Vstať, oprášiť sa a štartovať na novo. 

Teraz sedím v kačárni a nehnem sa odtiaľto ani za pána. Okrem kravína, nákupov, návštevy plaveckého bazéna, alebo nutných vybavovačiek sa z tohto úžasného miesta nevzďaľujem. Keď je človek niekde s niečim a to aj sám ako kôl v plote veľmi, veľmi, spokojný... tak by bolo blbé, aby pchal prsty do naštartovanej kosačky a snažil sa ju preštelovať.  Keď sem prídete, budete mať pocit, že sa tu miestami zastavuje čas. To občas dokáže otvoriť oči a získať iné pohľady na vlastný život.  Máte sa na čo tešiť.

Viac ako 30 rokov nepozerám televíziu, ani nesledujem nijaké správy.  A tak isto dlho nepočúvam rádio a nečítam noviny. Nie som, nikdy som nebol a nebudem na sociálnych sieťach. Už iba týchto pár malých zmien, v mojom správaní a nastavení mysle, či zamerania  mi ušetrili tisíce hodín času. Ten používam radšej na cibrenie a doštelovávanie  zvykov a systémov, ktoré niečo prinášajú.  Pre vás ak to chcete, tu televízor a rádio mám. 

Mám aj iné úchylky. Jednou z nich sú odborné knihy. A nemecké a anglické audionáhrávky. Študujem témy okolo sebarozvoja, mentálnej psychológie, práce mozgu a nervovej sústavy. A čokoľvek okolo výchovy detí, motívy správania a myslenia nás ľudí. Všetko okolo kognitívnej, evolučnej, sociálnej psychológii, genetiky chovania a pod. Za viac ako 30 rokov som zožral cca 1000 - 1500 kníh. Väčšinu  z nich som vyhodil. Nechávam si len tie, ktoré chcem čítať opakovane. Takmer každý deň počúvam väčšinou viac hodín nejaké prednášky. A skoro každý deň si nájdem čas na čítanie aj keď len pár stránok. 

Od najmúdrejších ľudí na svete, profesorov, filozofov, psychológov, psychoterapeutov, doktorov, kognitívnych vedcov a iných racionálnych a humanistov, čerpám dopamín a endorfíny. A tiež techniky ako lepšie žiť.  Niekto pije slivovicu, alebo desiatky litre piva. To je jeho úspešná a rýchla technika k dosiahnutiu uvoľnenia a šťastia. Má však jeden háčik: funguje  len krátkodobo. Z dlhodobého hľadiska je to sud s dynamitom, ktorému už dávno horí zápalná šnúra.  On s tou slivovicou  je potom síce trochu mimo seba, ale je mu božsky.  Ja počúvam prednášky a som na tom istom mieste - takmer v nebi tiež... vznášam sa v oblakoch ... hneď vedľa toho opitého. Ja ho dokonca registrujem - vnímam. On mňa nie. Niet sa čo čudovať.

Knihy a prednášky sú jednou  z najrýchlejších a najefektívnejších foriem rastu. Za pár hodín nasaje človek do hlavy výcuc z 20-30 rokov únavnej, nudnej  práce tímu vedcov. Tý venovali celý život mnohokrát len jednej oblasti. Tento koncentrát získať len za pár hodín? To je dar, ktorý sa nedá peniazmi vyvážiť. No ako zo všetkým v živote, aj tento dar je šťastím len pre tých, ktorí rozpoznali  jeho hodnoty a chcú ich okamžite vtiahnuť do svojho života. Šťastie praje pripraveným. 

V tejto oblasti som šialený samouk. Je to môj druhý krvný obeh. Z kníh a prednášok si robím výpisy. Niekedy opisujem celé stránky mojimi vlastnými slovami. Nemám žiadne ambície o tom s niekym diskutovať, alebo z toho niečo veľkolepé vyťažiť. Nula. Robím to len pre seba. A  s vedomím, že to nespasí nikoho, ani mňa samého. Texty si nahrávam na MP3. A keď naháňam kravy, alebo kosím trávu,  oškrabávam zemiaky na móle, alebo v člne, či sa vozím na paddleboarde...  tak mi to beží hlavou zo sluchátiek prehrávača. Väčšinou 6x zrýchlene.

Aj ináč som zrýchlený. Je to genetikou. Narodil som sa ako zrýchlený typ. Schody beriem po dvoch ideálne po troch. Rozprávam ako guľomet a pri tom vibrujem a trasiem čím sa dá. Od malička počúvam od druhých: Jožo ... v kľude, pomaly, nestresuj sa, kde sa ženieš, nenervuj sa, ty si tak rýchly, trafí ťa šľak, chytíš infarkt, prečo sa tak ponáhľaš?

No Jožo to vidí opačne. Pre mňa vždy bola, je a asi aj ostane väčšina ľudí príliš pomalá.  To  mi ale vôbec neprekáža. Naopak. Zisťujem, že som z toho veľa profitoval a stále profitujem. 

Pre vás to má výhodu. To čo vám chcem pri vašom príjazde povedať, ako napr. kde sú elektrické poistky, bioodpad a toaletný papier, či ako sa zastavuje voda v bidete a ako sa púšťa sauna ... toto vychŕlim a ukážem šetrne a elegantne v priebehu atypicky krátkeho času. A tak máte po vašom príjazde kľud len pre seba. Ja okamžite zmiznem... ako duch. A vám ostane dobrý pocit, že je tu v kačárni všetko zjavne, dúfam, asi  pod kontrolou - tak, ako sa patrí.

A ak vzniknú problémy, vady, alebo máte nejaké želania, prípadne potrebujete niekde s niečím pomôcť, či niečo odstrániť ... tak reagujem rýchlejšie než je štandard. Ako taký priemerne živý čert. 

Viac ako 25 rokov sa stravujem vegánsky. Žiadne mäso, mlieko, vajcia, syry ani ich produkty. Výnimku tvoria veľmi zriedkavo sladkosti kde tie veci sú. Sám si ich nekupujem. Dostávam ich od iných ako upútavku, či prejav vďaky. A to veľmi rád príjmem. V týchto prípadoch obsah návnady napr.  v čokoláde, či koláči neriešim. Veľa varím. Logicky samú zeleninu a trávu pre zajace a kozy. 

Každý deň cvičím. A minimálne raz za týždeň plávam aspoň 1 km rýchleho kraula. V lete v rybníku, v zime na plavárni. Nejde mi len o zdravie, postavu, svaly, ohybnosť a neviem aké iné ciele tohto druhu. To sledujem pravdaže tiež. V prvej línii chcem udržať a posilňovať rozumný, praktický, nápomocný, užitočný návyk. To je väčšinou nepríjemná,  nudná práca na sebe samom.  V samej podstate som lenivý človek, tak ako mnohí z vás. No život je trápne krátky a mne sa nechce ho premrhať niečim, čo som si do mojich priorít  nezahrnul. 

Ide o to aby sa reťaz toho o čom viem, že funguje nepretrhla.   Napr. som už veľa  mesiacov nevynechal ani jeden deň skokom, alebo ponorom v rybníku. Bez ohľadu na počasie, hrúbku ľadu, do ktorého si pred tým musím vysekať dieru, surovosť vetra, únavu, nechuť, alebo iné okolnosti. Keď je rybník vypustený, tak mám detskú verziu z materskej škôlky:  vyjdem nahý von na terasu a vylejem si na hlavu 3-4 kýble ľadovej vody. 

Na čo to všetko? Na  spevňovanie psychiky a schopností odolávať nepríjemným fázam života. Tie som zažil veľa krát. Viac krát som kompletne finančne skrachoval, prišiel prakticky o všetko. Viac krát šlo o hraničné prípady aj v iných oblastiach. Určite to poznáte. Mňa to tak drasticky otrepalo o zem, že som nevedel, kde mám hlavu a pätu. A tak sa bránim a odmietam opakovane lietať s ružovými jednorožcami nad kačárnou. Lebo viem, že znova a znova príde na psa mráz. Možno už zajtra, či o týždeň dostanem zase riadne po ňufáku. 

Mám ešte jednu úchylku, ktorú tu chcem napísať :  sadím stromy. Žiadne užitkové, ovocné. Iba tie čo rastú v danej lokalite. Na nijaký zárobok, ani iný profit. Robím to preto, aby ich bolo viac a to bez ohľadu na to, či ich bude skutočne viac. Je mi to ukradnuté. Sadím každú jar a jeseň. Za posledných 25 rokov prekročil ich počet 15 000 kusov, potom som to prestal počítať.  Ani tu sa moja reťaz nesmie pretrhnúť. 

Prečo to všetko,  čo som  v týchto riadkoch opísal robím? Alebo radšej podstatnejšia otázku: prečo vám vlastne všetky tieto kecy a kydy o mne píšem? Preto! 

A možno ešte aj z toho dôvodu, že to funguje. Ale len vtedy ak sa človek konečne - konečne - konečne ... zabrzdí, zastaví a zakričí STOP! KONIEC! TOTO NECHCEM a TOTO CHCEM! Bodka.  A radikálne prehodnotí svoj doterajší život a to, čo by v ňom chcel ešte zažiť. Keď človek prestane len snívať celé desiatky rokov svoje tajné sníčky pod perinou. Keď človek zostrelí z oblohy svojich rúžových jednorožcov a všetky tie ružové balóniky. Keď si človek uvedomí, že je smrteľný a lahko zraniteľný. A že mu ostáva sakramentsky málo času. Potom príde na psa mráz ... no potom smie byť neskoro. 

Chápete, či nie ? Jedného dňa to všetko  tak u mňa, ako aj u vás skončí. Scípneme. Všetci bez výnimky. Ja, vy, vaši milovaní a potom aj vaše deti a deti vašich detí.  A to možno už zajtra o týždeň, alebo o rok. Nenafukujme si ružový balónik. Tá najideálnejšia technika ako vyjsť s realitou je nastaviť jej vlastné čelo. A ideálne sa s ňou zraziť ako vlak. 

No zatiaľ máme asi, možno ... všetci tak trochu voršus - čas. Ten musíme, či sa nám páči, alebo nepáči niečím vyplniť. A to čo vložíme do najbližšej myšlienky, plánu, zámeru,  minúty, hodiny, či dňa... ovplyvní výsledky, ktoré z toho vyplynú. 

Recepty na úspech, spokojnosť, šťastie ... tých existujú stovky. Len si otvorte nejaký webový prehliadač, či You-tube. A všetko sa to na nás vychŕli ako zo žumpy. No 100% garanciu na to, že sa veci odohrajú tak, ako by sme si želali -  nebudeme nikdy mať. Ak však človek pohne zadkom, tak sa zvýšia minimálne jeho šance, možnosti, príležitosti na to, čo by chcel ešte zažiť. 100% garancia neexistuje. Existuje iba zvýšená pravdepodobnosť. 

Väčšinu základných potrieb, chutí, motivácií, snov, cieľov, máme spoločných. No spôsoby, prostriedky, vlakové výhybky a dráhy sa miestami radikálne líšia. A tým sa logicky líšia, hlavne z dlhodobého hľadiska aj cieľové stanice.

U mnohých ľudí vyvoláva opisovaný životný štýl pocity hrôzy až šialenstva. To chápem a nevadí mi to. Naopak. Ja sa z toho teším.  Lebo  mám aspoň viac miesta, väčší odstup a pokoj pre moju formu šialenosti:)  Pokiaľ človek necháva žiť ostatných tak ako chcú, tak sa s tým dá vynikajúco napredovať. Možno dokonca až po hrob? To sa uvidí.   

Veľmi rád spoznám ľudí s obdobnými úchylkami. A aj všetkých iných - ostatných. Teším sa na stretnutie s vami. Je tu fakt dobre. A ja som možno ľahko postihnutý, ale vo výsledku neškodný typ - som v pohode:) Príďte!