.

Outsider - Einzelgänger - Ten čo na to SERE - Ten čo skáče do pekla 

Radšej sa zaneprázdnim krátkym životom... než sa zamestnávať dlhým umieraním. Už sa nikdy nemôžeš vrátiť :-)

V drevenici bývam sám 1 osoba. Občas ma navštevuje moja rodina zo Slovenska.

Väčšinu života som žil a  žijem ako kráľ. Taký rozprávkový.  Každý deň sa viac krát zamýšľam nad tým, ako je možné to tak dlho ťahať a miestami si takmer bohémsky užívať. A to výrazne viac než som to považoval za možné.

V zmysle bežného zamestnania som takmer nikdy nepracoval, alebo ak ...  tak maximálne 40 - 80 hod za mesiac. Teda na štvrtinu, či polovicu. To mi poskytovalo a stále poskytuje abnormálny typ slobody, času a priestoru na život pre mňa. 

Tento druh z veľkej miery nebezpečnej  nezávislosti považujem za jednu z najväčších vymožeností,  aká sa mi zatiaľ stále dostáva. Zatiaľ. Tuším, tak ako sa mi to celé tie roky zdalo... že to môže kedykoľvek skončiť. Možno už zajtra, alebo o niečo neskôr. Cena vlastných pravidiel a  plávania proti prúdu bola pre mňa  a je aj dnes často vysoká a bolestivá. Priebežne za ňu platím prekračovaním zóny nepohodlia, úzkosťou, strachom, obavami. No po opätovnom otočení kolotoča emócii prichádza reset hlavy. A s ním uvedomenie, že sa mi stále oplatí ostať a pokračovať. 

Svet, miesto, spoločnosť, systém do ktorého som sa narodil som považoval od malička za divný, nespravodlivý a do veľkej miery proti-životný. Dnes sa nad tým všetkým v prítomnosti iných len nenápadne usmievam. A keď som sám tak hlasite rehocem jak kôň. Často krát sám sebe - tým rôznym verziám mojej osobnosti - môjho - ja, ktoré ma občas príliš straší ukazujem v zrkadle fakáča. A mnohokrát to strašidelné ja - teda seba samého pošlem do prdele. Na znak toho, že ja Jožo sám so sebou Jožom nemienim o niektorých dávno pochopených a uzavretých témach diskutovať !

Vtedy dávno som to takto nevidel. A život, ktorý sa mi ponúkal som často nenávidel.  Mal som dojem a ten v mojej hlave ostal dodnes, že tu niečo nesedí. Že sa síce  jedná o formu z veľkej časti aj príjemného, ba dokonca veľmi - veľmi príjemného ...  ale predsa len väzenia. Luxusného VIP žalára pre nás všetkých.  

Začalo to chudobnou rodinou, do ktorej by som sa dobrovoľne - vedome odmietal narodiť. Otec bol alkoholik. Mama síce nepila, ale riešila veci agresívne, útokmi. Teda ideálne podmienky pre konflikty na všetkých frontoch. Obaja ma milovali a ja ich tiež. No v čase vojnového ťaženia, sa to rýchlo vytratí. Obaja sa chystali takmer každý deň zvíťaziť v boji o dôležitosť. Ten trval takmer dve desiatky rokov a vo finále sme prehrali všetci a všetci stratili všetko, čo sa stratiť dalo. A to aj tí, čo bojovať nechceli - my deti.  Otec bol v priebehu mesiaca 6-8 krát totálne sťatý a to nekonečných 18 rokov.  Strieľal po nás z brokovnice ako po zajacoch na lúke. Naháňal mamu sekerami a nožmi, topil ju vo vani s mrazivou vodou. Stváral neopísateľné zverstvá. Bolo to beztrestne možné robiť asi len v tej dobe a na tom opustenom mieste kde sme žili. Toľko krát  som matku už ako malý chlapec ťahal za nohy von z vane. Nešlo to. Jej telo bolo na môj vek moc ťažké bremeno.  Stekala  jej voda po vlasoch. Niekedy stonala a inokedy len otvárala pusu ako nemá ryba. Občas sa nehýbala. Občas som si myslel, že tu už nie je.  

Tento divoký western sa odohrával väčšinou od 22.00 po tom, ako sa zavrel dedinský výčap. Papy sa dotrmácal ožratý jak sviňa a začal horor. Ten sa ťahal s menšími  prestávkami na oddych a posilnenie do ďalšieho kola ... v priemere do  rána 04.00 hod. Potom sme všetci od zápasenia zaspali. O 3 hodiny neskôr sme už šľapali 1,5 km do školy. Zaspával som na hodine a keď mi padla hlava na lavicu, tak ma za to učiteľka mlátila lieskovou palicou. Vtedy bežný štandard aspoň na našej škole. A ja som sa tváril, že je svet na prosto v poriadku. Všetko je tak krásne, tak dokonalé, v takom súlade s tým ako to má byť. To len ja... iba ja...  som tak trochu unavený a  vyšinutý a mám na veci nesprávny pohľad. 

Tým to ale neskončilo ani dnes. A to ani pre väčšinu z vás aj keď pravdaže ...  už len v rúžovej, plienkovej, Baby verzii. 

Ak chceš tak sa teraz na pár sekúnd zastav. Zamysli sa  nad tvojim životom: zavčasu ráno vstávaš a utekáš, alebo sa pol hodiny trmácaš autobusom, či autom niekde do BASY... do školy, alebo zamestnania. Tu tlačíš do hlavy 8 hod väčšinou na prosto nezmyselné veci. Alebo robíš v robote nezáživné, nudné činnosti. V Kauflande napríklad vyrovnávaš konzervy do radu. V továrni vyrábaš  586-tu farebnú a tvarovú variantu jedného a toho istého odpadu. Prípadne vypisuješ nejaké mimoriadne dôležité formuláre. A to 5 dní v týždni. Za jeden deň ZABIJEŠ aj s cestou tam a späť viac ako 9-11 hodín tvojho najkrajšieho a najdrahšieho času teda vlastne života.  

Odchádzaš včas ráno a prichádzaš večer uťahaná/ý  jak krava.  Keď prídeš domov tak na teba padne varenie, upratovanie, úlohy s deťmi, stovky toho, čo sa nedá nikdy stihnúť. A kde je ten tvoj vysnívaný život? Tvoj oddych, tvoje sny a plány? Kde je opaľovanie sa na slnku, fitnes, čas pre teba,  lenivá pol hodinka na terase, či pár stránok poučnej knihy? Alebo len obyčajné hranie sa s deťmi či kočkou.  Tento bláznivý kolotoč sa točí, akoby sa nič nedialo a bola to tá najprirodzenejšia a najkrajšia časť našej existencie ... a to sa nemá zastaviť nasledovných 50-60 rokov...? Až v dôchodku? O akom dôchodku to hovoríme? O tom, kedy si odrovnaný a odstrihnutý od väčšiny toho, čo ti ušlo medzi prstami?  A ty si navrávaš niečo obdobné, čo som si navrával aj ja vtedy v škole:  všetko je tak krásne, tak dokonalé, v takom súlade s tým ako to má byť. To len ja som tak trochu unavená/ý, vyšinutá/ý a mám na veci nesprávny názor. 

Naháňame tituly, slávu, peniaze, postavenie ako škrečkovia v pozlátenej, gíčovej klietke. A navrávame si, že POTOM - KEĎ ... veď to sám poznáš či nie ? No potom je vždy neskôr. A neskôr je takmer vždy neskoro ... to si si možno všimol či nie? A toto, že má byť živý život? To že má stáť za to? 

HOVNO! Čítaš dobre: VEĽK´´É HNEDÉ HOVNO! Alebo ak chceš rúžové! NIE! Ani za boha! Pre mňa nikdy! Už ako malý chlapec som si často krát ráno o 04.00 hod, keď krvavé naháˇňačky skončili  hovoril, že keď sa vrátim zo školy, tak vyleziem v pieskovej bani na vysokú skalu a znova... tak ako som to už desiatky krát spravil... si tam položím otázku:  či aj naďalej pokračovať aspoň jeden ďalší poondiaty deň?   V zmysle ... "Nepáči sa mi to tu. Som unavený z toho, že sa stále bojím a že nad tým nemám kontrolu. A že nad tým nemáte kurva kontrolu ani vy - tí dvaja najdrahší ľudia v mojom živote - moji rodičia.  Rozhodol som sa neostať.... než aby som žil život, aký mi ponúka tento zasratý svet."

Pre mňa nikdy neexistovalo a dodnes neexistuje prijatie normálu v podobe v akej to denno denne okolo seba pozorujem. NIKDY!  Desiatky  rokov si systematicky pálim za sebou všetky mosty a potápam záchranné lode. Zasypávam všetky únikové cesty. A tak mám celé roky nacvičený postoj, že som ochotný akceptovať iba dve verzie: buď to pôjde aspoň približne, tak ako to chcem ja. Alebo sa ti môj milý štát, dámy a páni,  ctená spoločnosť, drahí spoluobčania, milé domáce zvieratá, veľkolepí ľahostajný vesmír ... na ten váš báječný, životný program môžem tak akurát vycikať. 

To radšej otvorte pekelné brány. Ukážte to miesto, kde sa na otvorenom ohni varí voda pripravená pre bláznov. Odkryte kotol a ja tam čertom dobrovoľne mrdnem. Tak ako skáčem v zime šípky do vody s ľadovou vodou na ktorej pláva zatiaľ nezmrznutý sneh. 

Od môjho detstva som stál práve aj z týchto dôvodov neustále niekde mimo radu. A mimo seba samého. Lebo tú verziu mňa 8-12 ročného chlapca, ktorou ma stihla veľmi rýchlo  spoločnosť naočkovať ako jedovatou vakcínou a ktorú som každý deň pozoroval na mojich prejavoch správania sa ... som nenávidel a nechcel. Odmietal som žiť životom mňa samého - Joža Luptáka, ktorého som už ako malý chlapec pozoroval v mojom správaní.  Neznášal som moju nervozitu, strach a sklony k agresii, ktoré sa na mňa nalepili bez môjho vlastného, vedomého pričinenia. Nechcel som byť kópiou môjho otca, matky a vlastne ani nikoho z tých, čo som vtedy poznal.  

A tak začal pochod nevyšľapanou cestou. Beh na dlhú - celoživotnú trať smerom k hrobu, alebo ku kotlu s vriacou vodou.  Počas nej tu malo vzniknúť niečo nové, výhodnejšie, krajšie. Takto sa človek pomaly vzďaľuje od ostatných do neprebádaného priestoru, kde nie je po bežných ľuďoch, alebo skôr tých bežných tralala-normách ani smradu. Do svojho vlastného vnútra.  

Na voľnom priestranstve je  síce viac miesta a slobody, ale tu fúka aj silnejší vietor. Človek sa stáva  príliš viditeľným. Je z neho náhle ľahká, čitateľná korisť a lákavý terč pre pre jeho normálne tikajúce okolie. To produkuje permanentný stres a pocit, že ťa niekto neustále naháňa, že idú po tebe. Každú chvíľu môže vypuknúť nová  sodoma-gomora.  Aby som tieto emócie ako tak zredukoval, občas dokonca vypol, musel som sa ich naučiť  veľmi rýchlo ovládať a im ako tak rozumieť. Nútilo ma to od malička rok po roku rozmýšľať nad tým, ako žiť a prežiť ... ale podľa seba! Podľa vlastnej sady pravidiel. Podľa vlastného scenára, vlastnej rozprávky. Učil som sa pracne a tvrdo ... reagovať, alebo nereagovať  o pár sekúnd, alebo pár krokov  rýchlejšie, či pomalšie než ostatní. V závislosti na situácii, aká práve prevládala.  Napasovávať sa,  ohýbať, pretvarovať, skrývať, odhadovať ľudí okolo mňa presnejšie než to dokázali moji spolužiaci a neskôr iní. 

Pretvarujeme, skrývame, klameme všetci, hlavne tí, čo tvrdia že tak nerobia. Lebo už tým tvrdením klamú hoci si toho nemusia byť vedomí.  Biológia, psychológia, neurológia to jasne u nás ľudí a aj množstve zvierat preukázala. Bez toho sa nedá v spoločnosti viac ako 1 člena prežiť. Mňa tento genetický program nútil z neho vytrieskať maximum. Učiť sa rýchlejšie čítať z fragmentov mimiky, z útržkov tónu hlasu, mimovoľného gesta ruky. Závisel na tom môj pokoj a možnosť kontroly toho, čo sa už o chvíľu smelo strhnúť v blízkom okolí. Mentálny radar vyhľadávajúci možné hrozbu sa točil 24 hod denne. 

Ak sa s tým aktívne dlho a dlho a dlho pracuje, tak sa pri troche šťastia a námahy  tvorí v hlave schopnosť  citlivejšie predvídať ako sa oplatí postupovať do predu a čomu sa chcem a musím nutne vyhnúť. Človek sa zdokonaľuje v hre  na viacerých pódiách súčasne a to tak, aby na to nikto príliš rýchlo neprišiel. Jasné, že ťa nakoniec aj tak odhalia, alebo budú tušiť, že tu niečo nesedí a že si tak trochu iný.  Ak žiješ dobrovoľne a to s nadšením a radosťou dlhé roky sám ako kôl v plote na izolovanom mieste... ak sa venuješ tak odlišným veciam a vedieš tak odlišný životný štýl od väčšiny iných ... tak ťa prevažná časť tvojho okolia musí nutne vidieť ako tak trochu divného.

Túto podivnosť a hru na viacerých pódiách rozpoznajú okamžite len tí, čo hrajú ten istý part. Zvyšku okolia zväčša ujde vlak. Aj keď len o pár sekúnd. Vo finále v konečnom súčte na pomyslenej časovej osy, v prepočte na desiatky rokov vytvorí tých pár sekúnd priepasť medzi tým, čo žiješ ty a ako žijú ostatní. Tých pár sekúnd  stačí úplne na to, aby si mal čas na útek do iného smeru. Alebo naopak aby si vydržal a nechal ujsť ostatných. Opäť to závisí na situácii. Takto si držíš odstup. Odstup od čoho? Od  problémov, ktoré je možné predpokladať, cítiť, vidieť, počuť prichádzať  už na kilometre. Tiež od ľudí.  

Ale predovšetkým odstup od seba samého. Toho despotického hlasu v mojom prefrontálnom kortexe, ktorý kričí, hvízda, búcha a kope od rána do večera do dverí... a domáha sa nastolenia negatívnych, deštruktívnych myšlienok a emócii. Toho dôležitého, namysleného, urážlivého  idiota v mojej hlave, všetky tie kognitívne myšlienkové procesy, ktoré sa idú každý deň pretrhnúť od snahy zaistiť, že sa mi moje iracionálne sníčky, naivné rozhodnutia, dávno mŕtva - zhnitá minulosť a áno aj mnohé doslova bludy ... budú a musia javiť ako mimoriadne inteligentné, premyslené, rozumné. 

Je to vždy tak trochu na hranici priepasti.  Neustále kladenie otázok, aké skratky, obchvaty, triky, finty, omrdy, možnosti využiť na to, aby mi vznikol maximum času k tomu, čo skutočne chcem a som žil tak ako to ja chcem. Ale súčasne tak, aby som tým nikomu neškodil. Kurva a to je ale občas veľmi ťažké. Hráš hru permanentne na verejnosti pod kamerami, pod väzeňským dozorom a to  proti výraznej presile... A chceš hrať za každú cenu bez faulov, tak férovo, ako to momentálne dokážeš. Teda máš dosahovať výhru - prežiť ako tak svoj vlastný,  dobrý život.  Ale ten druhý pri tom nesmie prehrať, nesmie utrpieť ujmu? Aj on musí mať šancu na dobrý život!  No ako má niečo také fungovať?  

Jednoducho. Asi tak,  ako mi povedal nedávno ušný lekár, keď mi špricoval snáď po 7-mi krát obe zapchaté uši a upozorňoval ma, aby som nechodil vraj aspoň 14 dní do vody. Ináč tie zasraté uši môžeme čistiť a liečiť najbližších 20 rokov. Pričom sa odo mňa s prekvapením  dozvedel, že ja idem ihneď po každom zákroku z ambulancie  do rybníka, alebo prásknem rýchly, kraulový  kilák na plavárni... a na uši, keďže ich mám už vyšpricované...  tak trochu seriem:  Doktor sklopil hlavu do šikma, akoby sa mu niečo nezdalo. Lišiacky sa pousmial a prehlásil: "NO DOBRE. TO TAK UŽ JE."  

Áno toto je to jediné, geniálne riešenie. Riešenie spočívajúce v akceptovaní reality v tom zmysle,  že na množstvo životných otázok, ťažkostí, kríz, tragédii a ... nijaké riešenie neexistuje. Je tu len neistota a možnosť akcie. Čo znamená, že máš možnosť vstúpiť do neznáma a počkať si čo sa stane. Možno to klapne a možno zažiješ prehru, potupu, stratu, zahanbenie, krivdu, strápniš sa, zosmiešniš sa. A keď sa z toho šoku otrasieš, tak máš opäť tú istú opciu. Ďalšia neistota a ďalšia akcia. A po nej ďalšia neistota a ďalšia akcia.  Takto to pôjde v mnohých oblastiach až po tvoj hrob. Bodka.  Ak sa chceš riziku bolesti, sklamania, odmietnutia vyhnúť , OK - žiadny problém. Je to do určitej miery možné. Ale potom nerátaj s niečim výnimočným. Potom musíš prijať len ten bežný, nudný normál. A potom by bolo aj dosť blbé sa nad tým všetkým ponosovať, a alebo nie? 

Takto sa postupne tvaruje myseľ, ktorá okrem iného, nadobúda spočiatku len podozrenie a neskôr presvedčenie,  že NIE JE ZODPOVEDNÁ za kompletný chaos a stav okolo seba. Že nenesie vinu za systém, dobu, čas do ktorého bola vrhnutá.  Zistenie, že som nezapríčinil katastrofy v mojej rodine, vymretie dinosaurov ani rozpútanie svetovej vojny mi spôsobuje obrovskú úľavu. Rodí sa človek, ktorý na to všetko tak trochu serie. Vlk, ktorý sa stále častejšie a častejšie odtŕha od zvyšku svorky a s úžasom zisťuje ... že ho to síce občas riadne otrepe o zem, že zažije mnohokrát neúspech a všetko to, čo som písal vyššie. ALE, ŽE HO TO väčšinou NEZABIJE.  A jeho svorka žije spokojne tiež. Tak kde je problém? Hru vyhrali obe strany. Tak ako u ušného. 

Formuje sa charakter, ktorého fyzická a mentálna obrana je postavená aj na sociálnej a občianskej neposlušnosti a vedomej spoločenskej nezodpovednosti. Na premyslenej ignorancii 95% ponuky toho, čím sa ho snaží ako nejakú ovcu  kŕmiť svet. Na strategicky naplánovanom zlyhaní mňa samého. Áno miestami seriem na to, čo sa má a nemá a riadim sa vlastným politickým programom!  

Cieľ je jasný: vyplniť zostávajúce minúty, dni, mesiace roky takým spôsobom, aby som žil čo najbližšie obrazu, ktorým žiť chcem.  A v tomto bode sa ak chceš zastav ešte raz: Tu totiž vyvstáva aj tebe jedna z najdôležitejších otázok tvojho  života a života tvojich blízkych - hlavne tvojich detí: " Čo by si mal/a urobiť a potom ďalej robiť už  o pár sekúnd, minút, hodín, dní ... alebo o mesiac ... s tým jediným časom, ktorý máš zatiaľ k dispozícii... aby si mal/a pocit, že si ho nepremárnil/a ?"  

Pozri veď to snáď vieš či nie: za chvíľu ti už žiadny čas neostane.  Došlo ti to niekedy s takou brutálnou intenzitou, ako keď sa ti hrdzavý klinec zabodne do päty? A ak ti aj nejaký životný čas ostane, tak už budeš starý, chorý, neohybný, vyschnutý, menej atraktívny scvrknutý scipák, ktorý si viac už nebude môcť dovoliť to, čo by si zatiaľ dovoliť mohol a chcel. Týka sa to logicky len chlapov. Ženy nikdy nestárnu!  Ženy boli, sú a budú vždy krásne a príťažlivé :-). Pardon za tie výrazy, ale neodolal som. Mimochodom ja som už teraz v mnohých oblastiach starý, neatraktívny, neohybný, scvrknutý scipák. Je  to ukľudňujúci pocit, vedieť, že nikdy a v žiadnej oblasti nebudeš sám. Vždy tu bude aj niekto iný s obdobnými sračkami na krku. 

Čo sa týka zamestnania - otroctva ...  robím príležitostne, nepravidelne, na skrátený úväzok v okolitých družstvách. Dojím kravy. Kydám hnoj, robím pôrody teliat, kŕmim a naháňam dobytok. Všetko ručné, nepríjemné práce v špatných podmienkach za 150-180.- Kč na hod. aj s prémiami. Bez prémii 110.- na hodinu, teda strop minima na spodnej strane.  

Človek pokiaľ  si v maštali na hnoji spraví poriadok sa  stáva automaticky hviezdou kravína. Nie pre to, že by bol tak výnimočný v prehadzovaní hován z prava do lava ... a potom znova z lava do prava... ale preto, že to v tých scheis podmienkach nikto príliš dlho nevydrží. Teda v podstate je tam dobrým toreádorom len z toho dôvodu, že tam nie je konkurencia, resp. tam nie je nikto.  Je to tajná pracovná, čierna diera, kde je stále mrte roboty a možnosť  síce mizerného, ale predsa len zárobku a paradoxne aj slobody. Ak by ste mali záujem, dokážem vám tam sprostredkovať džob. 

V kravíne som väčšinou sám. Iba ja a kravy. A zvláštne ticho prerušované  plačom - búkaním. Nezvyčajný, občas  smutný stav pokoja a kľudu v mysli.  Mimo toho dostavujem kačárnu a privyrábam si čím sa dá a čo mi príde do rany, tiež len sám. Ak mám možnosť doučujem deti aj dospelých angličtinu a nemčinu. Niekedy roznášam v noci po domoch noviny a reklamný šrot v Rakúsku. Ináč som stále len v drevenici a okrem nákupov a vybavovačiek sa odtiaľto nehnem. 

V mladosti som precestoval veľa krajín. Tie Európske som do nich nikdy nerátal. Považoval som ich za blízke teritórium, do ktorého patrím. Niečo ako Morava, Orava, Záhorie, alebo Terchová. Tie od Ázie cez Afriku po Karibik to boli už akože cesty. Žil som veľa rokov v zahraničí. V určitom bode sa rozsvietilo svetlo a na obrazovke sa objavil Matelko so starým socialistickým dedom, psíkom a bielou ovečkou. Dedek vyliezol z hlinenej búdy, rozsvietil petrolejkou hviezdy na nebi, pes si zívol, ovca ľahla. A zazvonil zvonec... a rozprávky bol koniec.  

Stačilo. Hlava sa prežrala. Mala toho plné zuby. Pochopila, že dlhodobú spokojnosť nenájde medzi slonmi v Amboseli pod Kilimandžárom ani medzi levmi v africkej Masai-Mare. Nedokázala ju objaviť ani v katakombách cheopsovej piramídy. A nič z toho nebolo v priezračnom oceáne na Maledivách, alebo kilometrových plážach Jamajky, či Dominikánskej republiky. A nevytrhlo to ani španielske, portugalské, grécke, či egyptské more. Tieto destinácie síce navodili silné vzrušenie a pocit, že som dobil svet. Že sa človek stane asi už za krátko majstrom vesmíru a zrejme začne hýbať dejinami.  To je však len nafúknutý, ružový balón. Ten ti splˇasne priamo pred ňufákom a v lepšom prípade ti vymodeluje krvavý monokel. Ako dlhodobý producent šťastia zlyhali aj tie najexotickejšie destinácie,  tak ako väčšina všetkého naokolo. 

Sám to poznáš. Je to, ako alkohol, pečená klobása, okrúhla prdel, sex, či sladká torta. Kým to máš v poháriku, na tanieri, alebo v posteli... tak máš pocit že si nezničiteľný. Áno som majster univerza. Som nezastaviteľný, nepriestrelný svalnatý borec, ba priam drak. Som pod parou, nabitý testosterónom, sršia zo mňa blesky.  No už po krátkom čase sa priplazia z kríkov indiáni v podobe reality. A  zaseknú ti tomahavk od zadu do chrbta. 

A tak si rýchlo znova naleješ a naložíš... alebo sa snažíš nejakú/kého skoliť. Ale o chvíľu a hlavne z dlhodobého hľadiska,  to skolí nečakane  teba ... ako brava v stodole. To prasa si naivne myslelo, že bude mať v chlievy paradíz na veky. A malo na to racionálne dôvody. Celý rok sem 2x za deň chodia ľudia - moji domáci, kydajú mi chliev, postielajú voňavou slamou. Vykrmujú ma dobrotami a hladkajú ma za ušami. Óoooo tí ľudia, celý svet mi je naklonení. Majú ma radi, patrím do ich rodiny, volajú ma prasiatko Miško. Tí by mi nikdy nič zlé neurobili.  Som majstrom chlieva, ba čo viac za krátko asi celého dvora.  A balón s rúžovou ilúziou naberá na výške. V závetrí  sa však niečo hýbe. Indiáni / realita sa nenápadne, plíživo plazí ako chladný had ... od zadu k prasačárni.  

Jedného rána, krátko pred Veľkou nocou, sa pred prasačím chlievom  neobjaví Veľkonočný králik s pomalovanými vajíčkami, ale  pán domáci s partou podnapitých mäsiarov! A prasa dostane pukačkou klinec do lebky. Balón spˇľasol, a rozprávky je koniec. 

Môže byť  spása v trvalejšej podobe niekde celkom inde?  Niekde nablízku, kam vôbec chodiť nemusíš? Je možné ju zažívať na inom stabilnejšom mieste?  Možno len pár milimetrov nad nosom v hĺbke pavučín nervových vlákien vlastnej baranej hlavy? Neviem, možno áno. To si musí zistiť každý sám. 

Finančne si pomáham aj prenájmom drevenice. Ten funguje tak, že je tu ubytovaná iba jedna partia hostí. Ak si rezervujete prednú časť domu, tak sa ja sťahujem do zadu. Ak si objednáte pobyt v menšej, zadnej časti, tak budem ja v predu. 

Okrem mňa – 1 osoby sú tu ubytovaní ľudia na 95 % času v roku iba sami. V prípadoch keď vopred viem, že ma navštívi niekto z mojej rodiny zo Slovenska, tak to oznámim vždy do predu. Chcem aby ste mali maximálny kľud. Hlavne od ľudí, vašich susedov, ktorí vám žerú nervy. Mám na mysli len tých magorov.  A tiež pokoj od hluku, umelého osvetlenia, smradu áut, stresu z preplnených ulíc. Nemusíte sa báť si to takto jasne vyložiť. Veď je to pravda, ktorú mi tu tak často sami opisujete.  Je to  jeden z hlavných dôvodov, prečo hľadáte  miesta, akým je kačárna a jej okolie, či nie?  Ináč je celkom praktické si pripomenúť, že tými magormi dokážeme pre iných byť aj my sami. Minimálne z času na čas. Ja teda celkom určite. 

A je mi aj nad slnko jasné, že keď idem do mesta na nákup, či niečo vybaviť,  tak k tomu chaosu aj sám prispievam. Sám som občas svojim správaním asi nie zrovna ten  najsvätejší Česko-slovenský Kristus pre tých ostatných. Len si vezmite trebárs tento text, čo tu píšem. Na viacerých miestach som v ňom použil vulgárne,  nie zrovna vhodné slová. A to na prosto úmyselne! Viete akú mám z toho radosť? Jak to prasa v chlieve.  

A pravdaže dobre viem, že životným štýlom akým žijem celé desaťročia, spôsobujem okoliu väčšiu ujmu, než je to bývaním v meste. Áno aj ja som vinný a zodpovedný!  Už len samotné uznanie tohto faktu  prináša dobrý pocit - úľavu! Pozri ako ľahko a rýchlo sa dá navodiť spokojnosť. 

Som extrémny introvert. Väčšinu života som žil v prírode na samote, alebo polosamote. Od 16 rokov študujem opice. Vrátane tých mojich vlastných,  v mojej hlave. Som posadnutý všetkými informáciami o ľudskom správaní,  našich pohnútkach, to prečo sme takí, akí sme. Neskutočne  láskaví, nápomocní, dobromyseľní. A náhle sa priženie vietor, vytiahneme brokovnicu a meníme sa na šimpanzov v prečuraných teplákoch a ošúchaných adidaskách.  Sme oboje - strážny anjeli a aj stupídni osli  medzi ktorých radím, v minulosti skôr výnimočne, dnes už automaticky aj seba samého.  Ľudí mám veľmi rád. Podľa ich odozvy mám s nimi veľmi dobré vzťahy. No nijako netrpím, ak nikoho nevidím, nepočujem a o nikom a ničom, tam vonku... neviem. A to aj atypicky dlhú dobu.

Viac ako 2000 rokov sa omieľa: Spoznaj sám seba - pochopíš život! Hmm ... ale ktorého seba? Ktorá verzia mňa je myslená? A v akom čase, na akom mieste, za akých okolností? Situácia, ktorá sa neustále mení,  vytvára vodítko - priestor - možnosti. A v tomto bode vzniká neustále nová a nová a iná a iná verzia mňa samého!  Alebo nie? Možno nie.  

Keď tu prídu hostia na dovolenku, či víkendový pobyt tak sa snažím zbytočne nevyliezať a neukazovať sa. Nechcem a nebudem vás rušiť. Okrem nevyhnutných prípadov, alebo tých kedy to vy sami vyslovene chcete a ma vy sami aktívne oslovíte... nekecám, bez príčiny nekontaktujem, nekladiem nevhodné otázky, nestarám sa do nikoho a ničoho. 

Chcem od vás len to, aby ste tu nič nezničili a nepoškodili, nepodpálili mi búdu a pri vašom odchode zanechali poriadok a zaplatili za ubytovanie. Ostatné veci sú váš problém, nič ma po nich nie je. Nič si o nikom nedomýšľam, neriešim veci, ktoré sa ma netýkajú a nepozerám tam, kde to nie je vhodné. Hlučnejšie práce, kosenie, rezanie dreva a iné, robím vždy po dohode s hosťami, väčšinou keď odchádzajú niekde na túry, či prechádzky. 

Bez dobrej  nálady a väčšinou jemného úsmevu ma nemáte šancu vymáknúť. Nemienim kaziť atmosféru sám sebe a vám už tým dupľom. V základnom nastavení mám pesimistický optimizmus. Je to ako keď vieš, že si vo finále tak či onak prehral. Že ťa indiáni/realita/život  skôr či neskôr dostanú. Nakoniec ťa to skosí.  Strata je nevyhnutná máš to vpísané od narodenia v dlani.  A pohľadom anonymných alkoholikov je veľmi výhodné si to na samom začiatku priznať. Prináša to úľavu, čistý stôl a možnosť samo-terapie - liečby - akcie. Odmenu vo forme zmiernenej bolesti.  A potom sa môžeš dopredu pokojne rútiť aj vyššou rýchlosťou a ak chceš aj s jemným, racionálnym optimizmom. 

Život sa občas poserie a niekedy stojí za hovno. Ale pravidelne a relatívne spoľahlivo poskytuje aj to, čo nás katapultuje do extázy. A problémy? Máme a budeme ich mať všetci. Ja sa s nimi snažím vysporiadať tak, ako to situácia žiada a umožňuje.  V základe preferujem predpokladať, že som asi - snáď - azda - možno ... na relatívne dobrej ceste... dokiaľ sa nepreukáže opak, teda dokiaľ nedostanem po čumáku. A potom ... to už poznáš nie ... tá istá pesnička, ktorú spievam v tomto článku v rôznych metaforách: neistota a akcia, neistota a akcia, neistota a akcia. Tento postoj rozpoznáte aj v samotnej  kačárni a jej okolí  okamžite. Všade je väčšinu času nadštandardne čisto a poriadok. Takmer všetko, kde vám padne oko pôsobí prívetivo, harmonicky. 

Nadpriemerne veľa robím, mám tým na mysli doma. Ale aj nadpriemerne veľa oddychujem. Do mojej práce rátam všetko to, čo si každý jeden - jediný deň viac ako 35 rokov napíšem do listiny úloh - plánu daného dňa. Definícia mojej roboty obsahuje aj: opaľovanie sa slnku, sauna, kúpanie sa vo vonkajšej vani, alebo ponor v rybníku,  čítanie kníh, 2 x káva na m´óle, či pri ohni pri peci,  vozenie sa na paddleboarde, vzdelávanie, plávanie v rybníku, vyrezávanie smrtiek z lipového dreva, streľbu z revolverov,  alebo písanie článkov, ako je tento tu. A logicky aj tie praktickejšie veci, ako stavba kačárny, platenie účtov, kosenie, rezanie dreva, nákupy, varenie, vysavač, metla  a pod.   

Toto všetko a mnoho iného, čo si myslím, že chcem v danom dni absolvovať  si vpíšem do denného plánu. Týmto  momentom to považujem za prácu, bez ohľadu na stupeň náročnosti, alebo toho či daná činnosť prinesie nejaký praktický - finančný  osoh. Je to  najgeniálnejšia taktika, akou sa človeku môže podariť naplniť svoj život tým čím chce. Zistil som, že ak si nenapíšem do plánu napr.  opaľovanie na slnku, alebo saunu, tak do nej z dôvodu, že to neustále odsúvam - prokrastinujem proste nejdem. A to aj dlhý čas. V momente, ako sa objaví na dennej listine stáva sa pre mňa záväznou. A v tomto momente aj žijem tým, čím žiť chcem. Následky z toho vyplývajúce beriem plne na moju zodpovednosť. Bodka. A kde na to všetko beriem čas ? To je napísané o  pár riadkov nižšie.  

Keď nie som v kravíne, tak spím 9-10 hod za deň. Plus k tomu poobede viac ako 30 rokov ďalšia pol hodina rýchleho spánku na reset nervov. Keď mám voľno, čítam 2-3 hod za deň knihy, alebo sa ináč vzdelávam. To je na bežné pomery dosť veľa len tak do luftu vyfúknutého - nezárobkového času. Neprináša nič materiálne a nemá v podstate žiadny väčší zmysel ... než ten, že tie činnosti robím pre vlastné potešenie.  Pre mňa je práve tento fakt  za celé tie roky až nepochopiteľný luxus, ktorý neviem, či je vôbec možné vyvážiť peniazmi?  

Na obdobný životný štýl musí mať človek šťastie. Náhody musia hrať v jeho prospech. Počnúc genetikou, miestom kde a kedy sa narodil, rodičmi, školou, vplyvmi, ktoré ho formovali. A asi sa oplatí sa aj riadne sklamať - dostať primerane po hrbe. A to opakovane a  čím skôr je to možné.  To však platí zrejme len v prípade, že má človek v zálohe energiu na to aby sa nasral a vzoprel osudu. Aby za sebou dokázal páliť mosty. Aby sa nebál indiánov/reality a upísal sa čertovi vlastnou krvou aj za cenu kratšieho života. Aby sám sebe a životu ak je to na mieste,  ukázal fakáča a jasne si oznámil, že vylezie radšej tam vysoko hore. Do pieskovej bane na skalu a zvolí exit skratkou. Než sa permanentne zarovnávať v rade ako osol. 

Podielu náhod, a šťastia v mojom živote, ktorý vidím ako nadpriemerne spokojný prikladám 99,99%  a nemám na ňom ani milimeter zásluhu. Zo začiatku mi to bolo samému dosť trápne si takto priznať.  Strašne rád by som takúto dávku šťastia želal každému. Na druhej strane si uvedomujem, že foriem ako sa dopracovať k spokojnosti je toľko, koľko je ľudí na svete. Tak isto to platí aj opačne: možností ako si výrazne spackať život je nepreberne veľa. 

Množstvo náhodných, výhodných, priaznivých okolností a udalostí tu boli len tak... bez môjho pričinenia. Niektoré z nich mi padli do slova a do písmena na hlavu. A to som vôbec nechcel.  Uvedomujem si, že som sa mohol narodiť do celkom iných, možno síce pohodlnejších a pokojnejších, ale v zmysle mojej spokojnosti nevýhodnejších podmienok. Ak by sa tak stalo, tak by som tieto riadky, čo tu práve píšem, nie  len že nepísal, ale im ani neveril. Ich obsah by sa nemohol objaviť v mojej mysli. A na makovicu by mi padal iný materiál. 

Ak sa k tomu pripočíta zvyšných 0,01 % mojej vlastnej snahy, vôle, motivácie, záujmu, chtíčstva, driny, čo stojí v základe tiež na náhodách ... napr. aj systematické vyhľadávanie spôsobov,  ako spojiť časovo a technicky nepríjemné, nepohodlné až bolestivé stránky života ... s užitočnými a  výhodnými... tak sa môže podariť niečo, čo človeku prináša dlhodobo dobrý život.  Niečo, čo mne Jožovi dáva pocit, že by to v podstate mohlo už aj stačiť?  ˇŽe toho je sakra už až veľa. 

Tento druh prežívania vyžaduje  ochotu odrezať sa  od povrchnej, plytkej zábavy a lacného tralala rozptýlenia. A tu som pri odpovedi na otázku, kde beriem na tie rôzne veľmi - veľmi príjemné činnosti ako sauna, opalovanie, hodiny čítania,  paddleboard a spol ... čas ? 

Nekompromisné, vedomé odmietanie 95-98% impulzov útočiacich na hlavu počas každého dňa... počínajúc ľuďmi, reklamou, správami, ponukami, zábavou,  sociálnymi sieťami, nákupmi, vlastnými iracionálnymi sníčkami a želaníčkami. Teda aj  anti-spoločenské, anti-sociálne postoje. A tie ako som už písal  prinášajú so sebou občas  vysoké riziko. Alebo vyššiu cenu, ktorú väčšina ľudí ako to pozorujem okolo seba nie je v stave, alebo ochotná zaplatiť. 

Som nemilosrdný, neĺútostný k tomu, čo chcem ignorovať - čo nechcem aby sa objavovalo na mojom dennom pláne.  Čas, energia, pozornosť sú mi príliš vzácne. A len vďaka rozumnému zaobchádzaniu s nimi môže človek žiť spokojný život.  Človek má možnosť byť až zúrivý pri znižovaní priorít a to viac než si myslí, že je to už dobré. A viac než si to uvedomuje. A určite viac, než je to príjemné.

Pozri sa  pravde do očí.  Tvoj čas je radikálne obmedzený. A väčšina z neho je už dávno v prdeli. A tak je možné sa hlboko oddať len niekoľkým veciam. Možno jednej - dvom? Možno trom? Ja mám 4 základné oblasti a v každej oblasti maximálne 4 základné veci, nič viac. Všetko ostatné brutálne odmietam. Každá aj celkom dobrá, zábavná, príjemná vec, ktorú opustím, je pre mňa ako zahodiť zaťaženú vestu, ktorá ma sťahuje na dno rybníka. A mi bráni plávať rýchlosťou a voĺnosťou akou by som mohol. A z dlhodobého hľadiska mi likviduje kvalitu života. 

Znie to jednoducho a logicky a dnes to kotkodáka na You Tube, alebo inde na internete každá druhá sliepka. No ťažko sa to praktizuje: tým že poviem veciam, ľuďom, podnetom, ponukám, pozvánkam na večeru, filmom na You-tube, povrchnej nudnej zábave, veľkej časti syntetického života, ba dokonca osudu a brokovnici   ... NIE - NIE - NIE...  tým si automaticky kupujem, uvoľňujem, získavam čas a energiu na niečo iné - na to, čo chcem mať napísané v mojom dennom pláne. Ak odmietnem pozvanie na pivo a klobásu,  tak mi vznikol  priestor na cvičenie, alebo čítanie knihy. 

Svoj  životný čas je možné si kúpiť za peniaze. To dnes robí každý, bez toho sa nedá rozumne obísť.  No len málokto si systematicky kupuje čas tým, že odmieta, doslova zabíja väčšinu príležitostí na jeho iné rôznorodé s-trávenie. Viem, dalo sa to napísať aj len 3-4 slovami: je to o prioritách. Lenže tú jednu vetu si počul/a už tisíc krát. Prestaň si konečne stále niečo nalhávať. Dobre vieš, že sa absolútne nič nezmenilo.  Alebo áno? Nie! Spravidla nie. Tak to pozorujem u drvivej väčšiny ľudí.  Väčšinou len veľké reči - kvákanice a SKUTEK ...(neistota + akcia, neistota + akcia, neistota + akcia) ... UTEK.  

Miestami je to ťažké a vyžaduje to veľa energie a premáhania sa. Treba učiť svoju hlavu mentálnym technikám, ktoré pomáhajú držať pozornosť v smere na 1-4 ciele v najpodstatnejších 1-4 oblastiach. Tieto zlaté nitky sa musia prenasledovať bez ohľadu na okolnosti. Tak ako naháňa poľovnícky pes štvanú zver. Ten Dunčo beží ako o život. Je slepý, hluchý, zbavený zmyslov.  Je bez seba a mimo seba. Okrem koristi, ktorou je posadnutý  ako bláznivým čertom nevníma nič a nikoho.  Všetko naokolo brutálne, nemilosrdne, neľútostne odmieta, ignoruje, prehliada, neregistruje, nechce vidieť a počuť. Sú tu len jeho top-priority, za ktoré je ochotný sa nechať a to aj predčasne ... roztrhať na kusy. Za svoje top-hodnoty je pripravený tu viac neostať ... nechať sa ukončiť životom, alebo smrťou?  

Ak  sa do toho zamontuje veľa toho, čo človek naháňa dokonca celkom rád, tak sa hlava vedome, oklamala v záujme jej vlastnej spokojnosti.  V nervových závitoch vzniká pocit, že nám je lepšie, ba dokonca dobre. Po mesiacoch a rokoch aj bolestivého, namáhavého, aj nudného, fádneho opakovania vyrastú v mozgu obrovské, železné stromy - zvyky. Vytrénované algoritmi, postoje, nastavenia mysle sa  spínajú ľahšie a stále častejšie samé od seba. Od tohto bodu sa človek nemusí príliš nútiť do toho, čo mu ešte pred nedávnom pripadalo únavné, otravné, nedosiahnuteľné. Tá schopnosť sa stala jeho druhou kožou. Prúdi v jeho žilách. 

Za touto hranicou sa na hladinu pravidelne vynára mystický druh kľudu, akceptovania všetkého. Rodí sa schopnosť rozpoznávať, jasnejšie vidieť  a prijať  realitu. Totálne nahú, bez šiat, takú aká skutočne je. Prijatie svojho strachu, obáv, úzkosti ako niečoho prirodzeného, ako je zmena počasia, alebo vetra. Vzniká podivuhodný typ spokojnosti a to hlavne s nepríjemnými okolnosťami. Miestami zaplavuje myseľ až stoická rezignácia. Apatia voči tomu, čo prichádza. Prijatím všetkého sa minulosť  zleje s prítomnosťou a stáva sa ľahšou a znesiteľnejšou. 

Na povrch sa vynára sloboda usilovať o niečo zbytočné, nezárobkové, nezmyselné. Sloboda zlyhať, zažiť neúspech a netrápiť sa tým.  Dostavuje sa radosť z toho, že strácam. Radosť zo straty? Áno aj radosť z toho, že vedome prichádzam o 95-98 %  odpadu, čo sa mi každý deň ponúka. Radosť, že odchádzam, že končím, že som sa rozhodol viac nepokračovať, nedosahovať, nepostupovať, neostať, nebiť pekným, štíhlym, svetoznámym, namakaným borcom,  prezidentom, kozmonautom, spevákom. Ale ostať jednoducho... iba Déžom z kravína.  

Človek náhle  pochopí, (možno)... že TOTO JE TO HĽADANÉ A JEDINÉ ONO!  Toto tu, čo práve teraz prežívam je to jediné ono, čo mám!  Uvedomí si, že jeho dni nesmerujú k budúcemu stavu dokonalého, nezraniteľného šťastia. A  je priam stupídne čakať na naplnenie nejakých veľkých cieľov, či výnimočných chvíľ a výsledkov.  Lebo tie prichádzajú ak vôbec ...  vždy až zajtra, potom, o mesiac, o rok ... neskôr, až keď dozreje čas ! No môže mi niekto objasniť o akom dozretí času sa tu celý život bavíme? Čas môže dozrieť iba dnes - iba dnes! Zajtra tu nemusíš byť! A ak tu zajtra znova budeš, tak to bude výsledok náhody. A je otázkou, či ak tu budeš ty, tak  tu budú naďalej aj okolnosti, ľudia, vzťahy, príležitosti, možnosti, ktoré sa ti ešte včera ako na zlatom podnose núkali? Neskôr môže byť sakramentsky, bolestivo NESKORO a väčšinou to NESKORO aj bude. 

Na dlhodobej osi v prepočte na desiatky rokov sa sekundové straty času, energie,  príležitostí, možností, kontaktov, známostí...  alebo ak chceš úniky vlakov zosumarizujú v dva totálne odlišné životy a svety. Pred tým dávno pred rokmi  si mal/a na výber minimálne dve, alebo viaceré  možné na prosto odlišné budúcnosti. A ty si si musel/a a mohol/a zvoliť iba jednu z nich.  Po pár rokov sú tieto budúcnosti od seba na míle vzdialené a ty viac nikdy nebudeš mať možnosť vydať sa po ceste, ktorou bolo možné sa vydať pred tým. Lebo ti ušiel vlak. Ušiel ti čas, vitalita, motivácia, zdravie, vzhľad. A dnes sa nachádzaš na jednej z tých ciest. Snáď na tej výhodnejšej.  

Akceptovať neistotu a pustiť sa do akcie, dovoliť sám sebe teraz, dnes ...  zlyhať, strápniť sa, zahanbiť sa, prehrať,  nedosiahnuť svoje ciele... toto prináša neskutočnú úľavu. Úľavu v podobe toho, že som našiel odvahu a dal si námahu. Je to spálenie mostov a lodí na verejnosti pred všetkými. Pred svojim manželom, manželkou, deťmi, spolupracovníkmi. Je to kapitulácia pred mojim chtíčstvom neustále niekde, niečo, niekomu, predstierať, vyhýbať sa, prokrastinovať, hrať, schovávať sa,  dokazovať a dosahovať. 

Do riti:  to čo som - proste som! Či to nestačí na dobrý život? Z akého dôvodu si sakra vlastne robím starosti? Z akého dôvodu sa tak strašne bojím strápnenia sa ... teda to omieľané v tomto článku neistota + akcia, neistota + akcia? Keď predsa viem, že sa nanajvýš IBA zhovadím a to väčšinou IBA  pred sebou. Ostatní si spravidla nič nevšimnú,  a ak aj áno, tak ma to väčšinou... tak ako toho osamoteného vlka -  NEZABIJE! 

Dostaví sa forma pokoja, odmeny, s ktorou človek už vôbec nerátal a po nej netúžil. A tam dole, celkom na dne sa vyčistí stôl. Vznikne priestor a energia na nový - výhodnejší čistejší štart, tak povediac BIO-štart  s katalyzátorom. 

Môže to znieť ako pomätený hlas z poza mreže blázninca, alebo psychiatrickej kliniky. No účel svätí prostriedky. V rozumných dávkach produkujú prakticky a nápomocne zostavené mentálne nástroje, zvyky  a postoje, doslova zázraky. Zázraky v podobe  najcennejších komodít o ktorých písali, snívali  ľudia už pred 2000 rokmi. 

A práve aj kvôli nim sem väčšina z vás prichádza: ČAS, POKOJ, RELAX, KONEČNE KĽUD a PRÁZDNA HLAVA. KONEČNE NIKOHO NEPOČUJEM A NEVIDÍM. KONEČNE POZORNOSŤ, PRIESTOR NA VŠÍMAVOSŤ PREDOVŠETKÝM PRE MŇA. KONEČNE MÁM KĽUD AJ JA iba sám/a pre seba. KONEČNE SOM SI DODAL/A ODVAHU SA VRHNÚŤ STRMHLAV DO NEISTOTY ... a dovolil/a som si ten vzrušujúci nepríjemne svrbiaci pocit očakávania - čakania na to, čo prinesie moja akcia. Dovolil/a som si zaujať zvedavý postoj. Čo sa tak asi o minútu, hodinu, zajtra stane? 

Získa sa priestor na racionálnejšie a realistickejšie spriadanie plánov do budúcnosti, na hľadanie obyčajnejších jednoduchších riešení životných kríz. Na čítanie kníh a počúvanie  prednášok múdrych ľudí. Na sedenie a vylehovanie na tráve, slnku, na móle. Na  pozorovanie prírody, vtákov, rýb a mentálneho cirkusu vo vlastnej makovici. Získa sa čas na živý život. Kvalitu času, ktorú nevnímam teraz, okamžite v tomto bode aspoň pár krát za deň... nenávratne strácam. A tým strácam, marhám život.  

Som viac ako 25 rokov vegán. Žiadne mäso, mlieko, vajcia, syry, jogurty, teda nič, čo behá, skáče, pláva, plazí sa a čo má uši a oči. Ani kravy z môjho kravína. Prosím vás to je tu len ako informácia, neberte ju príliš vážne a vonkoncom sa ju nesnažte prenášať do vášho života.  Lebo vám z toho narastú kravské rohy, zajačie uši a baraní chvost. A okolie vás bude považovať teraz už ale naozaj...  za kapitálnych bláznov. To asi nestojí za ten kaleráb a brokolicu, alebo áno? 

Každý deň bez ohľadu na moju náladu, viac či menej príjemné/nepríjemné emócie cvičím. Každý deň bez ohľadu na počasie a moju fyzickú únavu - ponor v rybníku. Aj za cenu, že tam musím v zime počas 1 dňa sekať 2-3 krát dieru do ľadu. Aj za cenu, že tam leziem ráno o 02.30 hod pri mínus 5 stupňov pred odchodom do kravína. Alebo v noci za dažďa a sneženia o 24.00 pred zaspatím. 

Nejde mi v prvej línii o zdravie, ani otužovanie, alebo ten celý fitnes cirkus. A vonkoncom nestojím o to, aby som to niekomu zvestoval na nos. Ak by som sem nechcel dotiahnuť ľudí na ubytovanie za účelom hlavne zárobku ...(môjho),   a ak by som napr. aj týmto článkom nechcel vyhľadávať  a lákať sem špecifické typy osôb,  tak sa o mne nedozvie nikto, nikde, nič esenciálne.  A nejde mi ani o záchranu prírody, ľudstva, či planéty. Úprimne povedané, mám toto všetko u prdele, veď mám občas problém zachraňovať seba samého. 

Čo tým všetkým teda ten posadnutý pes sleduje? Sú to pevné rituály, signály vysielané vlastnej nervovej sústave a ostatným naokolo. Signály stability, neochvejnosti, nepoddajnosti, spoľahlivosti, pevnosti.   

Niečo v zmysle: "pozri život, je mi putna čo si o tom myslíš. Sú určité veci, kde ma nedostaneš. Môžeš ma na nejaký čas ohnúť ... prečo nie, veď sa ohýbam, napasovávam, prispôsobujem dobrovoľne už zo zvyku a to v môj prospech - ináč by som nebol tak kde som. Ale v zásadných veciach sa za krátko vrátim do pôvodnej polohy. A môžeš ma aj  zlomiť, zničiť, zastaviť na veky. No živého a kompletného ma nedostaneš. Mám spálené mosty a lode. Zasypal som únikové cesty. A priznávam sa s uvoľnením kdekoľvek, komukoľvek  - verejne:  že som idiot a že s tým nemám problém! "

Tento emocionálny a mentálny tréning je rovnaký,  ako tréning svalov na hrazde. Trénujú sa zvyky, algoritmy v hlave a tele. Tie potom predovšetkým v krízových situáciách držia človeka silnejšie nad vodou.  To sa podarí občas lepšie a inokedy menej dobre.  

Viac ako 30 rokov  žiadna televízia, rádio, noviny. Žiadne sociálne siete ani iný nápaditý bimbo cirkus. Žiadne brzdy vo forme viery, sníčkov, ideologických ilúzií, dogiem.  Na miesto toho je tu možnosť ... v záujme kľudu mysle... obalamutiť, vycvičiť mozog mentálnymi trikmi stoicismu, neurovedy, modernej psychológie a biológie.  Skepticizmus, odmietanie väčšiny impulzov a neustále spochybňovanie seba samého, vlastných prifarbených myšlienok a presvedčení praktikovali už starovekí Gréci. A tiež  Budha, či iní velikáni sveta pred stovkami rokov. Dnes je po celom svete celá plejáda slávnych, najvzdelanejších profesorov, umelcov a iných BIG čísel, ktorí niečo také praktizujú v tichosti pre seba tiež.  Tak prečo nie Déžo z kravína? 

Nefajčím, nepijem pivo ani nijaký alkohol, nefetujem.  Pri čítaní týchto výplodov by sa to tak mohlo niekomu javiť. A anonymných alkoholikov som vyššie v tomto texte spomenul len preto, lebo majú vo svojom základnom programe priam geniálnu stratégiu na zmenu života. Prvým bodom a nevyhnutnosťou je priama konfrontácia a dohoda s indiánmi / realitou a to cca v tomto zmysle: 

"Priznávam si, že som proti svojmu problému bezmocný. A život s ním sa pre mňa stáva utrpením. Realita je tá, že neexistuje žiadna miera doterajších nefunkčných riešení a spôsobov správania sa ... zlučiteľná s mojim ďalším, funkčným životom."  

Toto je defakto kapitulácia pred realitou. V tomto bode sa stráca, alebo výrazne oslabuje moja úzkosť ... lebo náhle viem - veď som si to priznal, že tu neexistuje cesta späť. A že spôsob akým som žil doposiaľ je pre mňa neprijateľný. Odteraz ak to chcem,  je možné ísť len po inej - novej - výhodnejšej trase v pred. A to posilňuje, dodá energiu a chuť do života. 

Keď som v kačárni, je tu ticho ako v hrobe. Prečítam kvantá vedeckých kníh v 4-roch jazykoch. A len zriedkakedy prejde deň,  kedy by som nepočúval aspoň pár minút nejaké prednášky. Väčšinou je to pár hodín denne - popri varení, upratovaní, či naháňaní kráv. To je môj dopamín, serotonín, oxitocín, adrenalín. Keď tu budete, nebudete o mne takmer vedieť.   

Už dlhé roky nechodím nikde na žiadne akcie, posedenia do nijakej spoločnosti. Ani na svadby a pohreby.  Tu v drevenici mávam len veľmi zriedkavo návštevy. Ak sem niekto príde, tak je to v situáciach, kedy to čo potrebujem, nedokážem zvládnuť sám a chcem si niekoho zavolať na pomoc. Dovoz materiálu, opravy, údržby, alebo iné veci tohto druhu. Chcem tým povedať, že ani z tohto smeru nebudete nikým iným - z vonku -  nadbytočne rušení. 

Ostatné technickejšie informácie nájdete pod inými záložkami na tomto webe. 

Ak chcete, tak si rezervujte víkend, dovolenku, oddych a príďte sem. Veľmi sa poteším.  A keď nechcete, tak sem nepríďte. Mňa ani vás to nesklame z dôvodov, ktoré som opísal vyššie.  

Ak predsa len prídete a čírou náhodou hľadáte niečo obdobné tomu, čo je prezentované na tomto webe, tak si myslím, že nebudete ľutovať. Mne váš pobyt u mňa pomôže. Hlavne finančne. Nebudem sa musieť tak veľa naháňať s kravami v maštali. A kúpim si ešte viac času na ... život. Z určitého uhlu pohľadu si ho za váš pobyt u mňa o pár dní, týždňov, či dokonca mesiacov predĺžim.  

A ja mám pre vás, na výmenu: útek pred realitou. Aspoň na pár dní a nocí. Mám pre vás  Slovenskú Ameriku v Českej Kanade. Psssttichoterapiu v kačárni. A jedinečnú atrakciu, aká sa už len málokde vyskytuje: starého, bláznivého, posadnutého ... no ešte stále veľmi živého vodníka. Toho typického dobráka - samotára - outsidera - einzelgängera so psími očami. Toho, čo na 95-98% všetkého sere.  Nebojte sa. Ten vás topiť v rybníku, naháňať ani strašiť nechce a nebude.  Má kopu iných starostí.  A k tomu je plachý ako ryba. Vynára sa z vody a svoju pravú tvár ukazuje len veľmi, veľmi zriedka. A to tiež len málokomu. A iba formou rozprávok na dobrú noc. 

Možno prežijete chvíle, ktoré sa len tak hocikde nezažijú. Možno si oddýchnete ako málokedy. A možno sa vám dokonca podarí objaviť niečo, čo dávno hľadáte.  Niečo na  zmenu smeru do výhodnejšej verzie života. Ak ste dočítali tieto riadky až po túto vetu, tak na to máte zatiaľ stále trochu času a možností.  Aj keď sa to niektorým z vás zdá byť ... len ako ilúzia, ako sen z rozprávky:  o bláznivom vodníkovi a zlatej rybke. Veľa šťastia 

NAJSLADŠIA POMSTA  nevýhodnému osudu, strachu, obavám, menej príjemným ľuďom, nepriaznivým životným okolnostiam je táto: žiť dobre a sa o to neustále pokúšať. Spokojnosť je do veľkej miery postoj. A postoje máme ak chceme do veľkej miery pod kontrolou. Pomsti sa životným útrapám tak, že budeš napriek nim, alebo aj s nimi viesť dobrý život. To naserie aj tvojho suseda. A tebe to privodí radosť :-)